Minulej jari sa už ale správal ako mládenec. Darmo sme mu dohovárali, že na mačky má ešte čas. Darmo sme ho varovali, že v okolí je veľa starších a najmä silnejších kocúrov. Zbytočne sme ho v jeho vlastnom záujme chceli na noc nechať zatvoreného v pivnici. Mravúňal akoby mal črevnú koliku. Nakoniec dostal opušťák. Však Ty truľo zbadáš, pred čím sme ťa chceli chrániť! – mysleli sme si zlomyseľne. Dostaneš nakladačku aj za to trojhodinové modlikanie o slobodu. A dostal.
Dva dni ho nebolo. Keď sa vrátil, vyzeral tak, akoby s ním niekto vymietol kanalizáciu. Hrdzavobiely kožúšok bol minulosťou, pravé oko zalepené krvavou chrastou. Tri týždne ho neotvoril. Do mája sa z dvora nepohol a zdalo sa, že sa poučil. Omyl.
Len čo videl na obe oči a srsťou pripomínal viac kocúra ako práve použitý mop, začal obchádzať cudzie dvory. Večer bol ale vždy doma. Lozenie po stromoch i zliezanie z nich mu už nerobilo žiadne problémy. Všetko nasvedčovalo tomu, že je za vodou. Nebol.
Že miesta svojich adrenalinových výstupov rozšíril o strechy, dozvedeli sme sa od tretieho suseda, keď sme pred ním spomenuli, že Rišo sa päť dní neukázal doma. Sused priznal, že už tretí deň počúva zo svojej strechy mačacie mraučanie, ale nikde žiadnu mačku nevidí. Dlhý rebrík, výstup po ňom a prehliadka dažďového žľabu. No a v žľabe pod keramickou krytinou zaklinený Rišo. Ešteže má chvost. Inak by ho nebolo za čo vytiahnuť. Ako sa dostal do žľabu vo výške 6m na dvojpodlažnom dome, netušíme dodnes. On sám s nami o tom hovoriť nechce.
Tohtoročná jar prišla na Riša v polovici februára. Celú zimu bol kľudný. Občas sa mi zdalo, že sa usmieva. Program dňa? Prechádzky okolo domu. Podriemkavanie v predsieni. Chuť do jedla stále na vysokej úrovni. Polovicu bravčovej ľadvinky zvládal za pätnásť sekúnd. Sto gramov sleziny za desať. Na noc do pivnice. A zrazu klap a Rišo sa na noc pýta von. Ani sme ho nestihli prehovárať. Sieťka na kotolni odrazu nebola prekážkou. Zrušil ju aj bez náradia. Vrátil sa o dva dni so zlomenou prednou labkou. Týždeň sa klepal pod radiátorom. Po desiatich dňoch už na ňu opatrne našľapoval. Mysleli sme si, že tohtoročnú mačaciu ruju má za sebou. Mýlili sme sa.
Predposledný februárový večer t.r. odkrýval Riško do neznáma a znova ho tri dni nebolo. Návrat ako z východného frontu. Kožuch pomerne zachovalý, ale ten ksicht?! Oko, opäť pravé, zalepené krvavou hrčou. Nos rozdrapený, jedno ucho na pol žrde. Horšie mohol dopadnúť, iba ak by za Leopoldovom stopoval Ícéčko. Dva dni ležal na boku a nič mu nehovorila ani čerstvo otvorená konzerva pre psov. Dnes som ho videl znovu. Oko má pootvorené a vrátila sa mu aj chuť do jedla. A čosi mi hovorí, že s plánmi na tohtoročnú jar ešte neskončil.
