Kto bude okašľaný?!

Sústavné omieľanie viet o znechutení ľudí z politiky prináša svoje ovocie. Sklamanie a skepsa, ponúkané ako zdôvodnenie neuplatnenia najzákladnejšieho práva dať niekomu slobodne svoj hlas, sa stávajú intenzívne objektivizovanou príčinou neúčasti na volebnom akte. Možno sa nebudem veľmi mýliť, ak poviem, že práve to niektorým politickým stranám veľmi vyhovuje. Lebo výsledky volieb platia pri akejkoľvek účasti voličov. Stačí teda, aby získali časť voličov, a fleky majú isté. Dopad ignorovania volieb možno vysvetliť na príklade voľby predsedu triedy. Ak sa z tridsiatich žiakov zdržia hlasovania dvadsiati, 2 dajú hlas slušnej Veronike, traja šikovnému Jožkovi a piati najnedisciplinovanejší hlasujú za Ruda, ktorý už dvakrát prepadol, predsedom triedy bude najväčší lump. Dvadsať neuplatnených hlasov prepadne v neprospech oveľa lepších kandidátov.

Nejeden ignorant volieb s obľubou vyhlasuje, že sa môže na celé voľby aj kandidátov vykašľať. Hovorí to tak presvedčivo, akoby bol na svoj postoj k voľbám dokonca hrdý. Škoda. Lepšie by spravil, keby sa prestal hrdiť a začal rozmýšľať. Napríklad o tom, že nehodný kandidát získa mandát aj bez jeho hlasu. A bude ho uplatňovať vskutku nezávisle. Nezávisle najmä na potrebách občanov, ktorí ho nevolili. A dopadne to ako s tým pľuvaním nahor. Tí, čo na voľby tak suverénne kašľali, sú nakoniec sami okašľaní. Lebo mandát vždy niekto získa.

"Kde mám záruku, že mnou volený kandidát nesklame ?" - argumentujú v polemikách tí, čo odmietajú voliť. Moja odpoveď znie: "Nikde." V tomto prípade je ale lepšie urobiť mylnú voľbu ako žiadnu. Pretože ak sa ukáže, že niekto ako kandidát sklamal, môj hlas ale aj hlasy mnohých iných v ďalších voľbách nedostane. Ak ale voliť nepôjdem, ostane v hre aj pre voľby nasledujúce. Nevoliť teda znamená opakovane dávať šancu nehodným.