Pokračovanie príbehu bolo ako z akčného filmu. Darmo dotknutý muž vysvetľoval, že nemá čo odovzdávať, lebo nič neprijal. Darmo ukázal na balík na jeho stole a povedal, že ho tam pred chvíľou položila žena, ktorá práve odišla. Nasledovalo zaistenie, vypočutie a vznesenie obvinenia z prijatia úplatku. Orgány činné v trestnom konaní sa činili. A činili sa aj spoločníci dotknutej spoločnosti. Nikomu neprekážalo, že s prácou človeka, ktorý svoju funkciu vykonával poctivo boli spokojní viac ako 10 rokov. Štatutára odvolali. Prezumpcia neviny nikomu nič nehovorila. Dokonca ani jednému z najčítanejších denníkov a ani komerčnej televízii, ktorá tzv. úplatkársku aféru s radosťou publikovala. Súdy začali súdiť a súdia dodnes. Trvá to dva roky. Obvinený mal pri všetkej tej smole šťastie na dobrého obhajcu a tak doteraz vynesené rozsudky nenadobudli právoplatnosť. Posledné slovo bude mať Ústavný súd. Nevyvrátiteľných dôkazov niet. Sú iba svedkovia na strane obžaloby. A nik kto by aspoň trochu zapochyboval o podstate a motíve. Nielen o motíve obžalovaného, ktorý bol údajne schopný pre 100 tisícový úplatok riskovať nielen svoje miesto s mesačným príjmom bezmála 50 tisíc, ale aj svoje meno a budúcnosť svojej rodiny. Nikoho zdá sa ani len nenapadlo, že motív mohli mať aj ľudia, ktorí sa rozhodli zničiť ho. Vlastne nie zničiť. Iba odstrániť z miesta, o ktoré mal záujem niekto iný.
Pred štyridsiatimi piatimi rokmi obvinili môjho otca dvaja jeho kolegovia z nezákonnej manipulácie s účtovnými záznamami. Hrozilo, že budem dieťaťom zločinca. Stalo sa ale niečo iné. Dnes tak opľúvaná socialistická justícia v spolupráci s vtedajšou bezpečnosťou zistila, že išlo o komplot a do basy pekne natvrdo išli tí, ktorí obvinili môjho otca. Je celkom možné, že išlo o zriedkavý jav, ale aj tak sa nemôžem ubrániť porovnávaniu. Nepopieram existenciu vykonštruovaných procesov so sankciami hrdelných trestov. Hrozím sa iného. Toho, že prešlo viac ako 45 rokov a v tejto údajne novej spoločnosti je fenomén vykonštruovaných procesov stále živý. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že to, čo nám médiami podsúvaný záujem exekutívy na potieraní korupcie, nie je občas cielene priživený dobre pripravenými spravodajskými hrami, alebo že sú na tento účel prekvapivo rýchlo využívané situácie nainscenované podliakmi toho najhrubšieho zrna.
Človek o ktorom píšem je dnes živnostníkom. Vyzerá to tak, že ak nenájde spravodlivosť v štáte, ktorého je občanom, obráti sa na medzinárodný súd. A tam s veľkou pravdepodobnosťou bude úspešný. Karta sa obráti a na ťahu bude on. Zažaluje populárny denník i známu televíziu. Nebude žiadať málo. Ale čo na tom? Koncesionári i čitatelia predsa na takéto výdavky redakcií denne prispievajú. Peniaze ho ale neočistia. V očiach ľudí, čo ho poznajú, bude jeho charakter navždy spochybnený. A tí, čo sa pričinili o jeho očiernenie budú fungovať ďalej ako ctihodní. Viera v spravodlivosť je dobrá vec.
Ak tak nad tým uvažujem, ešte lepšia je ale naša prítomnosť v EU. V nej je evidentne väčšia nádej, že človek nájde to, čo doma hľadá márne.
