Možno to poznáte, rodiny sa časom rozpŕchnu, nie všetci sa spolu stretávajú najmä ak už zomrú rodičia, ktorí boli predsa len pojítkom súrodencov. Môj strýko odišiel za prácou do Handlovej, bol zo šiestich detí a jeho žena z deviatich, takže keď bola práca a bývanie, neváhal a presťahoval sa tam. Pracoval v bani celý život. Ešte kým boli deti menšie, vídali sme sa častejšie, chodilo sa k starým rodičom. Po rokoch sa však kontakt prerušil a tak to občas zachraňovala nejaká svatba a teraz, keď už sme starší, miestom stretnutí sa stávajú smutnejšie okolnosti: pohreby.
Keď som počula o nešťastí v Handlovej, ako to často býva, povedala som si: ale, hádam tam Milan nebol. Bol. Dozvedeli sme sa to zo zoznamu baníkov zverejneného v správach. Postupne sme sa dozvedali podrobnosti: že v tomto čase pracoval ako záchranár, že každý deň navštevoval svoju 78 ročnú mamu, že mal mať o 6 dní oslavu päťdesiatych narodenín, na ktorú sa veľmi tešil, a chystal sa za dcérou, s ktorou mal narodeniny naraz, do USA.
Zdá sa, že to bola jedna z tých osudových „náhod“, pretože Milan bol pred nešťastím niekoľko mesiacov práceneschopný. Mohol ešte byť vypísaný ďalší mesiac, ale veľmi chcel už ísť do práce. Bol v práci len pár dní, keď sa to stalo.
Včera to nebol jediný pohreb. Bolo ich niekoľko za sebou, po ľavej strane Milanovho hrobu boli dva obložené kvetmi a pri našom návrate z cintorína už v Dome smútku prebiehal ďalší obrad, vedľa jeho hrobu boli pripravené ďalšie tri. Cintorín mal v sebe čosi mimoriadne, bola to kombinácia úžasnej belasej oblohy, prežiarenej slnkom, s tieňmi mladých briez, rozostavených po celom rozsiahlom areáli na kopci za mestom. V tom krásnom kraji nič nenasvedčovalo tomu, že niekde pod nohami sú nebezpečné miesta, vražedná sila, miesto nešťastia.
Na kare sme sa rozprávali práve o takých osudových „náhodách“ ktorých už každý z nás zažil niekoľko. Strýkov švagor, ktorý sa ponáhľal na návštevu k svojmu bratovi. Žena ho zdržiavala, že pôjde aj ona, len sa prezlečie, nech ju počká. Nepočkal, odišiel skôr než ona. Jeho brat práve pílil orech na dvore. Veľký konár spadol práve vo chvíli, keď sa pod stromom objavil jeho mladší brat, ktorý nechcel doma už čakať ani chvíľu. Úder mu odtrhol obe obličky, nepodarilo sa ho zachrániť. Švagrova mama, ktorá odchádzala z očnej kliniky po hospitalizácii, a držiac v ruke prepúšťaciu správu, náhle dostala v ambulancii pľúcnu embóliu a zomrela lekárom priamo pod rukami. Mladá žena, na ktorej pohrebe sme prvýkrát spievali tú pieseň. Bolo to 1.augusta, neobvykle na tú ročnú dobu bola ráno silná hmla a vlak do Bratislavy meškal takmer hodinu. Ponáhľala sa do práce, lebo o pár dní si brala voľno – mala sa vydávať. Ponúkol sa jej sused, že ju zvezie autom. Do Bratislavy neprišli, na ceste havarovali a ona na mieste zomrela. Dvadsaťročný mládenec, ktorý sa zdržal ešte jednu noc v hoteli, kam si prišiel polyžovať za to, že v lete pomáhal s opravou strechy. V noci spadla lavína z pomerne nenápadného svahu za hotelom. Stena pri ktorej spal, to nevydržala, sneh bol ťažký a mokrý, napadol deň predtým v neobvyklom množstve. Privalil ho spolu zo stenou, aj keď ho rýchlo našli a oživovali, bol to márne.
Je veľa takých chvíľ, veľa príbehov, kedy sa nám ukáže sila, nepredvídateľná a silnejšia, ako sme my, naše plány, naše očakávania. Možno sa nikdy nedozvieme, koľkým podobným situáciám sme sa v živote tesne vyhli, dozvieme sa obvykle o tých, ktorým sa niekto vyhnúť nedokázal, nebolo mu to dopriate. Môžeme ju volať osud, prozreteľnosť, božia vôľa... a snažiť sa pochopiť, že patrí do nášho života.
Tá pieseň nemá veľmi duchaplné slová, je vlastne taká obyčajná. Nechcelo sa mi veriť, že je to toľko rokov, keď si to tak presne pamätám. Ale ešte jedna melódia sprevádza moju spomienku na včerajší deň: Vangelisovo Dobytie raja. Zdalo sa mi to symbolické, že práve ju vybrali na obrad. Akokoľvek ťažké a neuveriteľné to je, ale má to svoj zmysel: na konci tej cesty je vstup do raja. A aj keď je to pre najbližších ešte stále príliš čerstvá bolesť, hádam môžem vysloviť presvedčenie, že to „tam“ Milan na tú päťdesiatku s parťákmi poriadne roztočil, a že aj keď ostatní pozvaní meškajú a prídu až o hodne neskôr, nevadí - v raji, kde nie je čas, nebudú ani veľmi na tú oslavu meškať.
