Kráľovná povolávala každý rok v určený deň mudrcov z celého kráľovstva, aby skrinku skúmali a skúsili ju otvoriť. Dokonca aj sama študovala tajné vedy, aby spoznala tajomstvo života a mohla sama skrinku otvoriť. Ale nech sa mudrci namáhali ako chceli, a nech kráľovná študovala staré spisy aj nové objavy, tajomnú skrinku vracali vždy o pol noci v ten deň do tajnej komnaty neotvorenú.
Malá pastierka pásavala svoje húsky na čistine blízko hradu, kadiaľ viedla kráľovská cesta. Plietla si venčeky z kvetín a trávy, zbierala plody a húskam spievala svoje piesne.
Často videla hrkotať do hradu hrdé koče s najmúdrejšími obyvateľmi krajiny, a videla ich aj vracať sa naspäť so skormútenými majiteľmi.
Jedného dňa, keď sa vrátila do svojho chudobného domčeka, privítala ju jej otec, ktorého vek už postriebril jeho hlavu. „Dcérenka moja, mám pre teba jednu úlohu. Pôjdeš na hrad, a ponúkneš kráľovnej, že otvoríš tajomnú skrinku."
„Ale otecko, veď ma kráľovná nechá vyhnať so psami, veď koľkí mudrci sa u nej vystriedali, a koľkí učitelia ju učili tajným vedám, a nič im to nepomohlo."
„Neboj sa nič, dôveruj mi a choď za ňou" povedal otec a pokýval šedivou hlavou. Poznal svoju dcérku a vedel, čo sa v nej skrýva.
Keď kráľovná uvidela v svojich sieňach malú pastierku, začudovala sa. „Čo tu robíš, dievčička?"
„Poslal ma za tebou môj otec, aby som vám pomohla otvoriť tajnú skrinku", povedala pastierka.
"Ty????" rozosmiala sa kráľovná na plné hrdlo. „Čo by si ty, malá špinavá pastierka mohla vedieť takého čo by mi pomohlo?!! Koľká opovážlivosť! Ihneď ju vyžeňte z hradu a dajte ju zavrieť do temnice!"
Sluhovia sa chopili malej pastierky a vyviedli ju von. Len čo za ňou zavreli dvere na temnici, na hrad sa začala zakrádať podivná hmla. Rozliala sa po hradbách a chodbách, a všetci na hrade okrem kráľovnej zaspali.
Kráľovná netušila, čo sa stalo. Malá pastierka jej už aj zmizla z mysle, vôbec sa nezaoberala myšlienkou, že to, čo sa stalo, by mohlo nejako súvisieť s takou bezvýznamnou osobou.
Začala sa hrabať vo svojich knihách a poznámkach, nazerala do zrkadiel a almanachov, ale nič tam nevedela nájsť.
Kráľovnej ošediveli vlasy, vliekla sa po chodbách svojho zámku ako mátoha. Všetka jej moc a bohatstvo jej neboli na nič, a bola úplne bezradná. Dni plynuli, a celý jej hrad, ba postupne aj celá krajina zaspali pod podivnou hmlou. Skúšala čary, odvary a zaklínadlá, no nič nepomáhalo. Až naveľa jednej noci zaspala and knihami a prisnil sa jej čudný sen. Videla biele húsky, ako plávajú pod jej hradom, a okolo nich svietilo slniečko, hoci všade inde bola hmla. Prebudila sa z toho sna a premýšľala, čo jej ten sen chcel asi povedať.
Kráľovná nebola hlúpa, ale nevedela si so snom rady. bola toľko rokov zvyknutá hľadať múdrosť u ľudí, ktorých všetci považovali za múdrych a vznešených, že pre ňu neexistovala iná predstava, ako by sa mohla k múdrosti dostať. Od hnevu a zúfalstva, začala prevracať svoje knihy, drahocenné dózy a elixíry, a zúfalá vybehla zo svojich komnát von.
A čuduj sa svete. Na hradnej priekope plávali biele húsky, a okolo nich sa šírilo svetlo. Keď sa kráľovná pozornejšie zadívala, uvidela, že húsky plávajú okolo okienka temnice, ktoré ústilo do priekopy tesne nad hladinou vody. Z okienka počula tichý hlások, ktorý spieval pieseň a húska sa zhŕkli okolo neho. V zobáčikoch niesli obilné klásky, ktoré púšťali do okienka. Vtedy si kráľovná spomenula na malú pastierku.
Neváhala ani chvíľu ,a utekala do temnice. Malá pastierka sedela na husacích pierkach a jedla obilné klásky. Spievala pritom svojim húskam a tie šírili cez jej okno nežné svetlo do temnice. Kráľovná sa pri tom pohľade rozplakala. Jej slzy začali stekať na zem, a ona si kľakla, aby prosila malú pastierku o odpustenie.
Z jej sĺz, ktoré dopadli do okruhu svetla okolo malej pastierky, začali na zemi temnice vyrastať zlaté ľalie, a z ich kvetov vyletovali malinké zlaté vtáčiky. Tie sa rozleteli do okolia hradu. Všade, kam vtáčiky doleteli, začali pučať stromy, kvitnúť kvety a hmla sa stratil. Ľudia sa prebúdzali z čarovného spánku a krajinou sa šírila ľúbezná vôňa. Kráľovná plakala a plakala a nemohla prestať ani vtedy, keď už celá krajina bola oslobodená a začali k nej prichádzať všetci dvorania a mudrci. Medzi poslednými sa objavil aj otec malej pastierky. Tá sa rozbehla ho objať.
Starček prišiel ku kráľovnej a povedal: "Toto dievčatko ti prinieslo múdrosť, ktorá sa nedá nájsť v knihách, v zlate ani v hlavách mudrcov. Jediná cesta je pochopiť, že múdrosť má inú podobu, než ktorú zvyčajne hľadáme. Pamatáš si ešte, čo ti prišla pastierka povedať?"
Kráľovná sa ihneď rozpamätala na pastierkinu žiadosť. Sama bežala do tajnej komnaty a priniesla pred malú pastierku čarovnú skrinku, ktorá jej mala dať moc nad svetom. Tejto túžbe kráľovná obetovala celý svoj život.
No vo chvíli keď sa jej dokázala vzdať, malá pastierka zaspievala svoju pieseň a skrinka sa otvorila. Kráľovná prestala plakať a s údivom sa pozrela do skrinky. Skrinka bola prázdna.
Kráľovná však pochopila, že jej pýcha jej bránila vidieť pravdu, ktorú tak veľmi chcela poznať, a že to, že dokázala požiadať malú pastierku o odpustenie, a nakoniec sa aj vzdať svojej túžby po moci, a odovzdať ju dievčinke, ktorá sa zdala byť takou obyčajnou, našla skutočnú múdrosť.
Lebo nič nám neosoží, ak vládneme celému svet, ak nedokážeme vládnuť svojmu srdcu a vnútru.
Kráľovná s chcela vziať malú pastierku k sebe a učiť sa jej piesne. Už nepotrebovala múdrosť učiteľov a mágov, ktorí nakoniec z nej iba ťahali peniaze a uspokojovali svoju vlastnú túžbu po moci. Ale malá pastierka sa jej poďakovala, a vrátila sa do chalúpky so svojím otcom, aby mohla žiť s tými, ktorých milovala, a ktorí milovali ju. Kráľovná od tej chvíle vládla múdro a láskavo a v jej krajine nastal zlatý vek.
