Môj pohľad na archetypy

Písmo: A- | A+

Ak Freudovi patrí prvenstvo v tom, že objavil nevedomie ako súčasť psychiky, ktorá v sebe nesie podstatné dynamické prvky, uvárajúce osobnosť človeka a ovplyvňujúce jeho duševné zdravie, Jung preskúmal úplne novú rovinu nevedomia - kolektívnu. Z hĺbky oceánu kolektívneho nevedomia sa vynárajú prastaré vzorce, archetypy, ktoré ovplyvňujú dianie v individuálnom nevedomí človeka (možno ho môžeme vidieť ako loď na tom oceáne) a určujú, či každá neopakovateľná ľudská bytosť dôjde k svojmu cieľu v prístave na druhom konci oceánu. Ten cieľ sa volá individuácia, objavenie svojho skutočného ja - self, naplnenie podstaty svojej jedinečnosti. Každá udalosť je potom posudzovaná z hľadiska princípu finality: či prispieva k dosiahnutiu cieľa (individuácii) alebo mu bráni

"K archetypom: nejde o zdedené predstavy ale o zdedené MOŽNOSTI predstáv...Naša osobná psychológia je iba tenkou pokožkou, ľahkým čerením na hladkej hladine oceánu kolektívnej psychológie. Onen mocný faktor, ktorý mení náš život a mení povrch nám známeho svet a tvorí dejiny, je kolektívna psychológia. A kolektívna psychológia sa riadi zákonmi, ktoré sa zásadne líšia od zákonov nášho vedomia. Archetypy sú oné veľké rozhodujúce mocnosti, to ony vyvolávajú pravé udalosti, a nie náš osobný rozum a praktický intelekt. Nepochybne sú to archetypické obrazy, ktoré určujú osud človeka."

 Prvý archetyp vynárajúci sa z hlbín kolektívneho nevedomia je tieň. Najprv možno len zľahka, ale neskôr čoraz nástojčivejšie, konfrontuje človeka s jeho osobným zlom, ktoré potrebuje prijať a transformovať, aby sa stalo palivom pre ďalšiu cestu. Pokiaľ nie je spracovaný, alebo aspoň vedome spracovávaný, funguje ako projekcia: všetko odlišné je zlé, všade okolo seba vidím svoje vlastné odmietnuté časti. Premietame ich však na druhých, ktorí nám slúžia ako projekčné plátno obsahu našej psýché, a nie sme si vedomí toho, že zrkadlia naše vlastné tiene. Až keď začneme prijímať tieto časti ako patriace k nám, dokážeme ich transformovať a posunú nás ďalej na našej ceste. Paradoxom je, že to, čo v nevedomom prevedení vyzerá ako zlo, po transformácii sa stáva životodarnou energiou, či už je to schopnosť riešiť konflikty ( v opozícii k hádavosti a vyvolávaniu konfliktov) alebo prijatie tých častí svojho ja, ktoré sme odmietali preto, lebo sme sa na ne pozerali jednostranne.

Ďalším archetypom je Anima a Animus. V duchu alchymistickej tradície ide o dve časti psýché každého človeka, pričom ich integrujeme len vtedy, ak sa spoja v alchymistickej jednote. S týmito archetypmi sa stretáme v podobe problémov s vlastnou identitou, ale aj s opačným pohlavím, projikujeme ich v nezrelej forme do svojho okolia, až kým sa nám nepodarí prejsť celou cestou ich objavovania. Napríklad takzvaní "tvrdí chlapi" ktorí nevedeli prejaviť city svojim deťom, ich dokážu prejaviť vnúčatám, lebo ich anima - citlivá, vnímajúca a prijímajúca, už dostala v ich duši svoje miesto. Alebo animus - súťaživy, bojachtivý, vyzývavý - sa zmení z provokácií a agresivity na prirodzenú sebaistotu zrelého veku, dobré palivo pre trvalý oheň, ktorý hreje, ale nepáli a neohrozuje.

Ďalším krokom na  ceste k  sebe samému je archetyp blázna. Dvorný šašo mal dve hlavné charakteristiky: musel robiť všetko naopak, aby pobavil okolie, a hlavne kráľa (ktorý symbolizuje staré ego), mal však výsadu, že smel kráľovi povedať pravdu do očí bez toho, aby riskoval, že príde o krk. Tento archetyp spracovávame, keď robíme veci, ktoré naše okolie považuje za bláznovstvo, ale robíme ich tak, že pritom neprídeme o hlavu, dokážme ich zosúladiť s požiadavkami "normálneho" okolia.

Posledný archetyp na ceste k individuácii je archetyp múdreho starca alebo stareny. V rozprávkach to býva bytosť, ktorá napovie hrdinovi čo ho čaká a niekedy mu aj dá dary, ktoré mu pomôžu prekonať nástrahy zla (tieň) a nájsť princeznú (animma a animus). Charakterizuje ho múdrosť a prijatie vecí takých, aké sú. V bežnom živote to je človek, ktorý možno prežil celý život veľmi skromne a jednoducho, ale cítite, že mu môžete povedať čokoľvek, a on porozumie, neodsudzuje, pretože pochopil podstatu života a prijal ju. Niekto dosiahne tento stav tesne pred smrťou, niekto oveľa skorej, niekto nikdy.

Archetyp mudrca môžeme realizovať bez ohľadu na vek, aj v oveľa skoršom veku. Spojenie týchto štyroch ciest nás dovedie k tomu, že objavíme svoje skutočné ja, bez hry na hrdinov a čokoľvek iné, prosté, skutočné, jedinečné, pravé Ja (Self). Vedie nás schopnosť vnímať numinozitu - posvätnosť a božskosť vecí v živote, a naše chyby a problémy tiež, ak nestrácame zo zreteľa, kde je cieľ našej cesty. Vedú nás transformačné zážitky, ktoré otrasú zaužívanýcm spôsobom nášho vnímania sveta (staré ego, symbolizované v rozprávkach starým kráľom, ktorý nakoniec musí ustúpiť novému, transformovanému Self), a dynamika, uložená ako zákonitosť hlboko v našej psýché.

"Často sa ma pýtajú, či je archetyp získaný alebo nie. Táto otázka sa nedá zodpovedať priamo. Archetypy sú podľa definície tie faktory a motívy, ktoré radia psychické elementy do určitých (treba ich nazývať archetypických) obrazov, a to spôsobom, že ich je možné rozpoznať až podľa účinku. Existujú predvedome, a zrejme tvoria štrukturálne dominanty psyché ako takej, ktoré sú porovnateľné s nenázornou, potenciálnou existenciou kryštalickej mriežky v materskom roztoku. Ako podmienky a priori, predstavujú archetypy špeciálny psychologický prípad onoho biológom dobre známeho "pattern of behaviour" ktorý všetkým živým tvorom určuje ich špecifický druh. Ako sa môžu prejavy tohto biologického plánu behom vývoja meniť, tak sa môžu meniť aj prejavy archetypu."

V článku sú použité citácie z knihy C. G. Jung: Člověk a duše, vyd. Academia, 1995 

Skryť Zatvoriť reklamu