Noc strávená na chate bola celkom pokojná, aj keď raz som sa počas nej zobudil. Krátko po 7mej sme obaja s Zuzkou vstali, pričom o chvíľu bolo z vonku počuť zvuk helikoptéry, ktorá priniesla zásoby. Na ranný príchod helikoptéry nás už včera večer upozorňovala milá pani chatárka. Usúdili sme, že keď im pomôžeme s vykladaním zásob tak sa snáď skorej budeme môcť naraňajkovať a dať si teplý čaj. Našu ochotu pomôcť prijali s nadšením, a tak nás bolo dohromady deväť, čo sme štyri veľké balíky, ktoré doniesli helikoptéry, rozbaľovali a vynášali do skladu. Boli tam zásoby zeleniny, cukru, vína, nealko nápojov, rozkladacie stoly a mnohé iné. Súviselo to aj s tým, že letná sezóna začala len pred týždňom, a tak to boli prvé väčšie zásoby. O deviatej sme „rannú brigádu" úspešne zavŕšili šálkou čaju a sladkým pečivom. Pozhovárali sme sa aj s partiou ľudí, ktorá tam mala teambuilding. Pracovali pre firmu zaoberajúcu sa organizovaním turistických výletov po svete. Zhováral som sa chlapíkom, ktorí mal na starosti Severnú Ameriku, ale boli medzi nimi aj takí, čo poznali Tatry, Slovenské veľhory, veľmi podobné pohoriu Belledonne, v ktorom sme sa práve nachádzali.
Pred desiatou sme sa s rozlúčili s chatárkou a zvyškom osadenstva, a opäť prebrodili potok, ktorý tiekol popod chatu, pričom z teploty vody tuhla krv v žilách. Pomaly sme sa vybrali smerom k plesu Lac David, z ktorého mal viesť chodník do sedla, a následne až na vrchol Grand Lauziere, týčiaci sa vo výške 2741 m.n.m., ktorý bol cieľom nášho dnešného výstupu. Počasie sa v porovnaní s včerajším prevažne slnečným dňom, začalo kaziť, a slniečko sa bohužiaľ skrylo za husté mračná. Chodník nanešťastie nebol až tak dobre a zreteľne vyznačený a tak sme sa od neho trochu vzdialili. Neskôr sme sa naň vrátili, lebo trasa, ktorou sme šli sa zdala nepriechodná, a navyše vo vysokých horách, ktoré príliš nepoznáme by nebolo múdre ísť mimo značeného chodníka. Cestou sme vyplašili dvoch svišťov, ktorí nás nezacítili kvôli tomu, že vietor fúkal opačným smerom. V týchto vyšších nadmorských výškach ešte boli pomerne rozsiahle snehové polia, a najmä jedno z nich sme museli prejsť keď sme museli zísť trochu nižšie, aby sme sa dostali do sedla.
Skutočnosť, že fúkal vietor, slnko nebolo takmer vôbec vidieť a trochu sme poblúdili nám príliš na optimizme a nadšení nepridávala. Navyše sme si boli vedomí toho, že nás čaká ešte hodný kus cesty. Rozhodli sme sa, že aspoň po sedlo, ktoré sa nachádzalo nad rozsiahlym snehovým poľom vyjdeme, a potom uvidíme čo ďalej. Od sedla sme šli pomerne strmým, ale celkom dobre schodným chodníčkom hore, pričom sme sa posilnili kúskom čokolády. Neskôr sme však prišli k ďalšiemu snehovému poľu lemovanému skalami. Rozhodli sme sa ísť po skalách, pričom niektoré úseky boli pomerne náročné, a na jednom mieste sa Zuzke už nechcelo ísť ďalej. Ja som sa však tak skoro vzdať nechcel , tak som šiel na koniec skalnatého úseku a zistil, že neskôr nás opäť čaká nenáročný chodník. Zuzke som trochu pomohol a povzbudil ju, nech sa tak skoro nevzdáva.
Napokon sme došli do ďalšieho sedla, kde sa nám naskytol výhľad na niektoré štíty pohoria Belledonne, vrátane Grand Lauziere. Počasie sa však nezlepšovalo a sem tam aj poprchalo. Ja som bol dosť na vážkach, bo som si bol vedomý, že nás ešte čaká prekonať aspoň dvesto metrov prevýšenia ťažkým terénom, nakoľko sme pred sebou videli množstvo snehových polí. Zuzka bola rozhodnutá, že sa radšej vrátime, predsa sme už boli kúsok unavení, a dnes nás ešte čakal dlhý a nie práve jednoduchý zostup. Navyše už bolo pol 1nej, a hoci dni sú pomerne dlhé, schádzať do údolia pri západe slnka by mohlo byť náročné, a tak sme sa zhodli, že dnes ostane vrchol Grand Lauziere nepokorený . Trochu nás trápil aj fakt, že sme za celý deň nikoho nestretli.
Na zostup sme vybrali v súlade s dohodou, ktorú sme spravili ešte ráno chodník, ktorý sa nevracal k Refuge de la Pra, ale šiel smerom k Lac Robert, a potom sa križoval s červenou značkou a viedol do údolia. V jednom úseku, keď sme traverzovali cez jedno snehové pole, kde bol pomerne tuhý a zmrznutý sneh, sa mi podarilo sa pošmyknúť, naštastie som sa zviezol dole len necelý meter, ale prechod týmto úsekom bol veľmi náročný, znásobený tým, že bol veľmi strmý, a istiť som sa musel za pomocí rúk, ktoré mi mrzli pri dotyku so snehom. Napokon sme prešli ešte jeden trochu náročnejší úsek, a potom nás už čakal pozvoľný zostup do údolia. V týchto úsekoch sme takmer vôbec neprehovorili, a silnejúci dážď nás tiež moc netešil, boli sme však radi, a vďačný Bohu, že sme prežili tie náročné úseky. Zostup bol miestami prudší a nie príliš pohodlný, ale už našťastie aspoň nebol adrenalinový. Nadšením a bázňou nás potom naplnil až pohľad na majestátny vodopád (Cascades de l´Oursiere), ktorý sa nám naskytol počas neskoršieho štádia zostupu, čo bolo už o 5tej, čiže vyše 4 hodiny po našom rozhodnutí začať zostup z nadmorskej výšky asi 2500 m.n.m..
Neskôr som už usúdil, že nás nečaká náročný terén, tak som si prezul ľahšiu trekovú obuv, pričom na neštastie nás čakalo ešte prejdenie cez tri lesné potôčiky. Tento úsek už bol značne radostnejší aj tým, že sme stretli dvoch bežcov, ktorí v ľahkej trekovej obuvi si urobili beh k vodopádom, ktorý ešte pred 100 rokmi bol známou turistickou atrakciou pri ktorom stál aj hotel, ktorého ruinu sme mali možnosť vidieť. Napokon po 6tej sme konečne pomerne vyčerpaní došli k parkovisku, kde sme sa osviežili v prameni vody.
Ja som si sadol na lavičku, aby som si oddýchol, Zuzka však začula auto a tak sa rozbehla k ceste, ktorá viedla asi 25m od miesta kde som sedel. Auto na moje prekvapenie zastalo, tak som sa pozbieral aj ja, a pribehol. V aute sa viezli traja starší Francúzi, manželia, a sestra. Najprv boli prekvapení, že vidia samú mladú dievčinu, napokon som pribehol aj ja, a do neveľkého auta sme sa pomestili všetci piati. Zuzka, ktorá vie dobre po francúzsky sa s nimi dala do reči, pričom ja som len počúval, aj keď rozumel som celkom dobre. Hovorila o svojej práci a stáži vo Francúzsku, a neskôr sa starší pán spýtal aj na moje povolanie, a na moju odpoveď, že pracujem v banke, hneď dodal druhú otázku, či môžem za dlhovú krízu. Napokon nás priviezli až na námestie do Grenoblu, neďaleko miesta kde sme bývali, a tak sme sa s nimi s vďakou na perách rozlúčili, a natešený a vďačný Bohu za tento zázrak na záver náročného dňa šli domov.
