Pán Robert už 10 rokov pracuje na projekte podporujúcom literárnu tvorbu medzi mladými v USA, popritom samozrejme aj píše básne, ktoré podľa môjho skromného názoru majú čo človeku povedať, aj keď sú trochu iné, ako tvorba na ktorú som zvyknutý. Čo však bolo pre mňa na celej prezentácii najviac inšpirujúce bolo, ako začal rozprávať o najväčšej radosti pre neho ako básnika. Povedal, že nemá prílišnú radosť z čítania svojej tvorby pred publikom, ani z vydávania knižiek, pre neho je však túžbou a najlepšou odmenou, keď si niekto úplne neznámy prečíta jeho báseň, zaujme ho a prehovorí k nemu, a vďaka tomu sa s ňou dokáže stotožniť. Potom si ju zapamätá, naučí sa ju, ale nie z donútenia, ale sám z vlastnej túžby, a bude ju ďalej prezentovať, bude znieť z jeho úst. Stane sa z nej skrátka jazyk, ktorý daroval autor neznámemu človeku, ktorý ho teraz môže používať a môže byť vďaka nemu naplnený pokojom a radosťou. Na vykreslenie tohto pocitu pritom použil krátky film, v ktorom istý mladý Američan hovoril o tom, ako pre neho básne boli vždy len niečo komplikované, a z iného sveta, až kým jedného dňa prišiel po ťažkom dni domov, otvoril si knihu, a našiel jednu stredne dlhú báseň istej britskej autorky, a napriek tomu, že tá báseň bola napísaná v inej dobe, človekom vyrastajúcim v inej kultúre, ženou, tak dokázala osloviť tohto mladého muža. Prehovorila k nemu, stotožnil sa s ňou, a preto sa ju aj naučil naspamäť a prisvojil si ju.
Pre mňa ako začínajúceho a nie príliš schopného básnika, sú zatiaľ básne len formou vyjadrenia svojich pocitov, s tým, že sa to pokúšam robiť trochu zaujímavejším štýlom, ako keby som len napísal: „som šťastný, že svieti slnko“. Ďalšou z mojich ambícií, je dať niektorým svojim blízkym najavo, že na nich myslím, a túžim ich potešiť nejakou krátkou rýmovanou básničkou, čo sa mi tuším už pár krát podarilo. Občas pri svojej tvorbe však narazím na menší problém s nedostatkom sebadisciplíny a s tým, že túžim sa zdokonaliť vo veľa veciach a robiť mnoho vecí, ale potom je to na úkor kvality a napredovania. Je snáď viditeľný istý posun od mojich úvodných básní, ale bohužiaľ ma ešte čaká dlhá cesta, aby som sa mohol nazvať básnikom, ale napriek tomu, že tá cesta je dlhá, nemal by som sa báť podujať sa na ňu vykročiť.
Paradoxom je aj druhá vec, že druhou formou vyjadrenia mojich pocitov sa stalo práve písanie článkov na blog, pričom pri nich je situácia v porovnaní s písaním básni, do značnej miery odlišná. Jednou z veľkých odlišností je to, že v prípade básní, moju tvorbu počuje a môže sa k nej vyjadriť, len úzky okruh mojich známych, s ktorými sa môžem aj porozprávať, zatiaľ čo v prípade článkov je moje „obecenstvo“ obrovské, ale na druhej strane zas spätnú väzbu dostávam len v menšej miere, nepriamo, a navyše od ľudí, ktorých vôbec nepoznám.
Na záver azda zhodnotím, že so súčasným rozmachom informačných technológií, je veľmi jednoduché šírenie literárnej tvorby, ako aj článkov, a zároveň sa mnoho ľudí má možnosť presadiť, a uplatniť svoje schopnosti či už pri písaní básní, románov, ale aj článkov. Zároveň však upadá čítanie kvalitných a dobrých knižiek, preto bol istý bloger, s ktorým som sa stretol veľmi nadšený, keď sa dopočul, že isté mladé dievča má veľký záujem o literatúru, čo v súčasnom svete je už azda aj rarita. Niekedy mám aj pocit, že ľudia čo sa najviac zaujímajú o literatúru a básne, sú práve tí, čo ich zároveň aj píšu, a je len málo ľudí, ktorí vyhľadávajú knižky, a čítajú ich.
