Neveriacky som na ňu chvíľku hľadel, a pritom si uvedomoval, že toto dievča nielenže nepozná mňa, ale ani chalanov vo všeobecnosti. Osobne si totiž myslím, že v každom jednom, aj tom zdanlivo najdrsnejšom chlapovi sa skrýva trocha nežnosti, lásky či romantiky. Áno je veľkou pravdou, že sa väčšina z nás (chlapov) hráme na drsňákov, či už pred svojimi kamošmi a partiou, ale často aj pred zástupkyňami nežnejšieho pohlavia, veď predsa chlap má byť rázny, sebavedomý, drsný a kto vie čo ešte...
Každý z nás hrá v živote množstvo rolí, a v odlišných skupinách ľudí, či komunitách sa odlišne správame. Niekedy mám však pocit, že tí veľkí drsňáci, často len zakrývajú svoje utláčané krehké vnútro, tým, že sa vyjadrujú pohŕdavo a neraz aj vulgárne. Niektorí ľudia v mojom okolí ma považujú za romantika, ale zároveň mi jedna moja známa povedala, že podľa nej každý chlap má v sebe dušu romantika, len sa často nevie otvoriť a byť úprimný či už k sebe, alebo k ostatným.
Keď som sa zamýšľal nad tým, že prečo sme vlastne aj my muži romantici, tak sa mi zrazu v hlave rozžiarilo, a uvedomil som si, že veď jasné, že musíme byť romantici, keď sme doma mali popri ráznej ruke otca aj citlivú a krehkú ruku našej milujúcej mamky, ktorá nás viedla počas našich prvých krôčikov, a aj neskôr keď sme už ako väčší šli do škôlky. Skrátka o tom by mala byť a aj je výchova, že nás počas nášho detstva vedú obaja naši rodičia, a každý nám dá kus zo seba, a to nás potom formuje. Dospelí idú svojim deťom príkladom, a nik nehovorí, že trochu romantiky či nežnosti nemôže do svojho dieťaťa vštiepiť svojou láskou aj otec. Potom v závislosti od intenzity výchovy, a jej spôsobu, či prevahe jedného či druhého rodiča, sa potom formuje daný jedinec.
Často sa postupne potom vplyvom partie, či nedostatkom lásky, stáva z mladého muža zatrpknutý, drsný chlap, ale väčšina tých čo stretávame na ulici sú len chlapci, ktorý sa hrajú na drsňákov, len preto, lebo chcú takýmto spôsobom zapôsobiť či zaujať pozornosť. Potom nastupuje v živote muža „druhá žena“, ktorá ho vedie k nežnosti a romantike, a tou je jeho partnerka, tá ma v závislosti od toho, ako svoju rolu zohrala matka, trochu náročnejšiu, alebo menej náročnú úlohu. V zásade sa však dá povedať, že v istom okamihu života sme každý chlap vedený k romantike, či nežnosti, a síce sa jej často bránime, veď si povedzme otvorene, len málokto sa nebráni zmene, nakoniec ju aspoň v malej miere prijmeme, veď čo by sme neurobili pre naše milované polovičky.
Ešte dodám pár osobných postrehov. Uznávam, že aj ja sa z času na čas hrám na drsňáka, alebo si z žien aspoň trochu uťahujem, lebo ma to práve oni sami naučili (konkrétne jedna dobrá kamarátka pred takmer 2oma rokmi). Paradoxné sa mi však vidí to, že si ma ženy viac vážia teraz, keď si aj ja sám seba vážim bez ohľadu na to, či si z nich trochu uťahujem, ako voľakedy keď som im len otváral dvere, či nosil ich na rukách, a s sklopenými ušami a bázňou na nich zdola hľadel, ale to je skrátka vývin, a u každého z nás postupne príde, u mňa to prišlo dosť neskoro, ale predsa :)
Na záver snáď zhodnotím, že predpokladám, že som týmto článkom väčšine z vás nepovedal nič nové, ale skrátka som mal chuť pár postrehov napísať, možno pre tých pár neskúsených báb, ktoré to ešte nevedeli, alebo len prísť s niečím na zamyslenie aj pre tých čo o týchto veciach už dávno vedia.
S pozdravom, Váš veselý a snívajúci romantik :)
