Vošiel som a vybral som sa smerom k herni, kde sa zväčša pár detí hráva. Keď som sa blížil ku dverám herne všimol som si 4-ročnú Karolínku. Keď ma zbadala zažiarili jej očká a na tvári sa jej objavil krásny a milý úsmev. V tom momente som si v duchu povedal, že už len pre toto sa oplatí sem chodiť, keď človek vidí nádej a radosť v očiach detí. Moja radosť bola o to väčšia, že práve Karolínka bola počas mojich posledných dvoch návštev zväčša zamračená, a trvalo istú chvíľu kým na mňa aspoň zareagovala.
Tentoraz však na moje veľké prekvapenie sa nielen usmievala, ale aj sa so mnou rozprávala, snažil som sa ju aj naučiť počítať, ale ona sa na mňa len šibalsky pousmiala a pokrútila hlavou, že učiť sa počítať sa jej teraz nechce. Hrali sme sa „človeče nezlob se“, aj keď asi ako každé malé dieťa aj ju to po čase prestalo baviť. Následne sme hrali pexeso, ale keďže bola Karolínka značne nešťastná a frustrovaná z toho, že nevedela nájsť páry, tak sme sa rozhodli, že karty nebudeme mať obrátené, a budeme len tak hľadať dvojice. Na záver sme potom ešte skúšali zložiť puzzle, pričom to najprv dala skladať mne, ale keď videla ako sa s tým dlho trápim tak mi pomohla a spolu sme to zvládli trochu rýchlejšie.
Na záver sme sa ešte rozlúčili a pani vychovávateľka nám vrelo poďakovala za to, že tam chodíme a potom má ona možnosť isť za deťmi ktoré sú v horších stavoch na izbách a venovať sa im.
