Ako som sa pomaly blížil k herni som ostal príjemne prekvapený, keď som zbadal Zuzku, ktorá ku mne hneď pribehla a s žiariacim úsmevom ma privítala, spýtala sa ako sa mám a v nasledujúcich 30tich minútach sa odo mňa nevzdialila ani na pol metra. Na jednej strane mi srdce poskočilo, že som ju mal možnosť opäť vidieť, ale zároveň som nevedel, že prečo je teraz tu po takej dobe na čo mi dala odpoveď jej mamka, ktorá mi povedala, že už majú liečbu za sebou len prišli na kontrolu. V herni v čase môjho príchodu bola aj Timea, a pár ďalších detí, ktoré s pani vychovávateľkou práve hrali hru na vláčik. Hra spočívala v tom, že si posadali na (do radu usporiadané) stoličky a napodobňovali zvuk vlaku a občas aj zvuk píšťaly. Spočiatku bola rušňovodičkou pani vychovávateľka, neskôr som sa v tejto roli striedal ja s deťmi. Z času na čas si Timea z vláčika vystúpila a so slovami "vláčik je špinavý, treba ho pozametať" chytila do ruky malú metličku a dala sa do upratovania „vláčika". Na čo ju nasledovali chlapci, ktorý v rukách s rozličným naradím zas náš „vláčik" opravovali. Bola radosť sledovať tie deti, ako sa hrajú a ako si vedia sami nájsť zmysluplnú činnosť.
Zuzku to opravovanie vláčika až tak nenadchlo, najprv sa chcela hrať na schovávačku, a ešte sme chvíľu hrali aj kolky, ktoré tiež viacej bavili malého Sebastiána. Neskôr Zuzku mamka zavolala, že sa treba ísť osprchovať a Zuzka bola chvíľku bez nálady... ale neskôr sa opäť šťastná vrátila aj s tým svojim šibalským úsmevom. Medzitým som sa ja chvíľku venoval malému Sebastiánovi, ktorý bol síce zlatý, len neviem prečo chcel silou mocou rozhádzať celú krabicu s hračkami, ktorú následne nebol ochotný upratať so slovami, že on je ešte príliš malý. Nakoniec keď som sa poberal preč, tak ma Zuzka nechcela pustiť bez toho, aby som jej sľúbil, že sa budúci týždeň uvidíme. Na záver som sa ešte rozlúčil s Timeou a jej mamkou a pobral sa svojou cestou, pričom až doma som si plne uvedomil, ako ten čas neuveriteľne letí, že vlastne odkedy som prvý raz videl malú Zuzku už ubehlo viac než 10 mesiacov, a že vlastne na onkológiu už chodím viac než rok. Za ten čas som tam mal možnosť stretnúť mnohé malé deti a zažiť mnoho požehnaní.
