Ešte deň pred odchodom na tábor, keď som doma na rýchlo dorábal nejaké maličkosti, a uvažoval nad tým, ako to vlastne zvládnem, som bol nesmierne nervózny, a bol som veľmi vďačný mamke a sestre, že mi s prípravou pomáhali a snažili sa ma aj povzbudiť. Keď sme potom ráno naložili veci do autobusu, a nastúpili doň všetok stres zo mňa zázračne opadol. Sadol som si na miesto, vedľa jedného chlapca, a tešil sa z toho, že sa mám možnosť porozprávať s niekoľkými dobrými známymi. Počas cesty sme začali za doprovodu gitary aj veselo vyspevovať, čo vytváralo úžasnú náladu. Po príchode do tábora sme najprv hrali rôzne zoznamovačky, počas ktorých som aspoň spoznal pár detí, nakoľko predtým som nepoznal okrem pár vedúcich nikoho. Potom som spolu s ďalšou neskúsenou vedúcou Maťou dostal na starosti skupinku 4 detí, dvoch malých chalanov Maťka a Kubka, a dve „puberťáčky“ Júliu a Slávku. Na ďalší deň ráno sme začali hrať hru na anjelikov, keď našou úlohou bolo obdarúvať či inak povzbudzovať svojho zverenčeka, tak aby nás neodhalil.
V tento deň sme mali najprv krížovú cestu, počas ktorej ma príjemne prekvapili Maťko s Kubkom, ktorí sa aktívne zapájali do tém pri každom zastavení, zatiaľ čo mladé dievčence bolo trochu ťažšie motivovať k aktivite. Skvelý pocit som mal aj z toho, že som sa s Maťkou dobre dopĺňal pri vedení skupinky. Neskôr poobede sme šli na koníky, a každý sme si aspoň chvíľku zajazdili. V priebehu dňa som dostával neskutočne veľa milých odkazov či darčekov od svojho anjelika, zatiaľ čo ja som svojho skôr zanedbával. Vtipné bolo to, že som sa o tom, že netuším kto je môj anjelik, ale že je veľmi pozorný, pozhováral s vedúcou Majkou, ktorá nakoniec bola mojím anjelikom. Každý deň som v rámci voľného času v programe hral s mladými chalanmi futbal, pričom sme mali s vedúcim Lukášom aj svoj fanklub, teda pár mladých dievčat nás chodilo na každý zápas povzbudzovať.
Na ďalší deň sme mali tvorivé dielne, a po nich tradičný futbal, počas ktorého sa už do hrania zapojili aj členky našich fanklubov, ktoré keď už nevládali behať za loptou tak sa rozhodli držať nás vedúcich a znemožňovať nám tak aktívnu hru. V ten deň sme hrali aj menšie divadielko, v rámci ktorého som hral Jozefa, ktorý sprevádzal tehotnú Máriu, hranú vedúcou Majkou. Deti sa pobavili na ovečke hranej hlavnou vedúcou Miňou, a tie staršie si neodpustili pár vtipných poznámok na adresu mňa a „tehotnej“ Márie.
Večer sme potom hrali hru lyžičky, počas ktorej bolo cieľ schmatnúť lyžičku skôr ako súper, pričom počet lyžičiek bol vždy o 1 menší než počet hrajúcich. Mne to spočiatku príliš nešlo, ale pomáhal mi trochu Lukáš, a postupne som aj ja začal ráznejšie zápasiť o lyžičky, pričom zo dva razy sme sa skoro pobili s Majkou, na čo ostatní poznamenali, že „manželské“ súboje. Nakoniec nás po 2ej v noci prišla zrušiť hlavná vedúca, ktorá nám naznačila, že by sme sa mali správať trochu zodpovednejšie, a ísť už spať, keď nás čaká ďalší náročný deň. My sme potom ako malé deti poslušne docupitali do svojich postelí a šli spať.
Počas nasledujúceho slnečného dňa sme šli na výlet do jaskyne, pričom ja som už po tretí raz mal byť anjelikom mladej slečne, tentoraz Veronike. Keď som jej po jednej dievčine poslal pár poľných kvietkov, tak „šéf inšpektor“ Kamilka, zistila, že komu som anjelikom, a veľavravne sa ma spýtala či sme si ako vedúci vymieňali papieriky, alebo aký iný dôvod má to, že som anjelikom Veronike, ktorá je do mňa platonicky zaľúbená.
Potom som sa práve s Kamilkou a jej kamoškou „Hermionou“ bavili o Pánovi Prsteňov, nakoľko sme veľký fanúšikovia tejto trilógie. Na ceste späť sme istú chvíľu čakali na vlak, a čas sme vypĺňali hraním rôznych hier, pričom sa na nás občas aj pozerali okolití ľudia, ale my sme sa veselo bavili ďalej sťa malé deti. Ďalší deň bol opäť skvelý a nabitý úžasným programom, pričom som však už začal pociťovať únavu a svalovicu, keďže som každý deň hral futbal takmer 3 hodiny, pričom som spal zhruba 6 hodín. Napriek vyčerpanosti som istú chvíľu niesol na pleciach jedného malého čertíka, teda 27 kilovú Lucku.
Večer sme potom mali diskotéku, počas ktorej sme sa trochu ešte vyšantili, a potom nakoniec sme mali záverečnú modlitbu, v rámci ktorej sme rekapitulovali tábor, ďakovali deťom i sebe navzájom za úžasnú pomoc. Viaceré vedúce sa rozplakali, pričom ich nasledovali aj niektoré deti. Nasledujúci deň sme posadali do autobusu a šli domov. Počas cesty som dal kolovať kúsok papiera, na ktorý mi deti, ale aj vedúci písali milé odkazy, pričom keď sa ku mne papier pred koncom cesty vrátil pri čítaní niektorých úžasných odkazov som mal slzy na krajíčku, keď som si pomyslel, aký to bol úžasný týždeň, a je možné, že s niektorými týmito úžasnými deťmi sa už nestretnem. Nezabudnem najmä na odkaz od Veroniky, ktorá mi napísala, aby som ostal taký aký som.
Verím, že môj opis tých jedinečných udalostí, pre vás nebude až taký úžasný, aké bolo moje reálne prežívanie pred rokmi, ale aj tak som sa chcel s týmito zážitkami podeliť, a na detailnejší a viac emóciami nabitý opis je to už trochu dávno, aj keď uznávam, že na niektoré maličkosti, asi v živote nezabudnem.
