Na konci júna som mal ešte pár školských povinností, ktoré sa mi podarilo v deň odletu našťastie dokončiť, a tak som mohol relatívne spokojný ísť na výlet do ďalekej krajiny v ústrety nevídaného dobrodružstva. Ešte pár dní pred odchodom mi bolo povedané, že budem vedúci slovenskej delegácie, ale zároveň mi bolo povedané, že to bude len taká formálna rola, a nič vážneho.
Keď sme konečne nastúpili do autobusu všetok stres z školy, prípravy výletu, a iných vecí zo mňa opadol a mohol som sa plne koncentrovať na cestu na konferenciu. Postupne som sa zoznamoval s ostatnými členmi slovenskej delegácie, ktorú tvorilo 8 Slovákov a 8 Američanov, pričom medzi Slovákmi som bol jediný muž. Našťastie sa mi po prvom dni podarilo si zapamätať väčšinu mien členov. Keď sme dorazili do Kórei, tak sa mi paradoxne k mojim povinnostiam vedúceho pritrafili ešte mierne stresy z toho, že sa mi stratila batožina, s jej hľadaním som našťastie nemal prílišné stresy, a spoľahol som sa na Božiu pomoc. Okrem povinností vedúceho, ktoré spočívali len v dozeraní na prítomnosť všetkých členov, a ešte v robení pár rozhodnutí týkajúcich sa spoločných aktivít, som mal na starosti aj tlmočenie, nakoľko 2 členky delegácie mali trochu slabšiu angličtinu. Bolo celkom úžasné mať na zodpovednosť skupinku 16 ľudí, pričom až na jeden raz s tým neboli spojené žiadne stresujúce pocity. V ten deň keď sme takmer stratili jednu členku delegácie bol plný silných a intenzívnych pocitov. Poobede boli najprv kratšie prednášky a po nich som mal spolu s jednou peknou dievčinou niesť zástavu a reprezentovať Slovensko. Boli s tým spojené aj trochu stresujúce pocity, ale zároveň aj radosť, či hrdosť. Potom sme šli von, keď sme zrazu stratili jednu členku, po 15 minútach sa nám ju podarilo nájsť, ale trvalo ďalších 5 kým som našiel jedno z dievčat, ktoré mi pomáhalo pri hľadaní. Obe dievčatá boli blondínky, čo na jednej strane vysvetľuje to, že sa stratili , a na druhej strane to objasňuje skutočnosť, že v dave Kórejcov sa dali nájsť relatívne ľahko. Keď som už spokojný zavelil na odchod na ubytovňu tak sme zrazu zistili, že nám chýba najmladšia Slovenka, takmer 19ročné hyperaktívne dievča, ktoré navyše nebolo blondínou, čo značne sťažovalo hľadanie. Po pol hodine zúfalého hľadania sme sa spolu s mojim dobrodincom a spoluvedúcim Davidom rozhodli, že väčšinu pošleme na ubytovňu, zistiť, či tam náhodou nešla, a 4ja ostaneme tu pričom ja s ním budeme hľadať a dve dievčatá budú čakať a strážiť veci.
Keď nám hodinu a pol po začiatku nášho hľadania z recepcie ubytovne zavolali, že naša mladá členka je tam, tak mi spadol veľký kameň zo srdca. Napokon sme sa napriek tomu, že sme boli trochu unavení vybrali peši na ubytovňu (v zásade sme chodili metrom). Napriek tomu, že postupne začalo pršať, tak sme si prechádzku užívali, a napokon sa stavili v jednej kórejskej reštaurácii, kde sme si pochutili na niektorých miestnych špecialitách. Spať som vtedy išiel maximálne vyčerpaný, ale zároveň spokojný s tým, ako dnešný deň plný intenzívnych pocitov dopadol, pričom som si z neho do budúcnosti bral aj pár ponaučení.
V ďalšie dni som sa stretol s množstvom milých a priateľských ľudí, pričom sa mi už stresy podobné tým počas tretieho dňa nezopakovali. Jedinečné bolo každý deň stretávať stovky usmievajúcich sa ľudí, ktorí sa Vám zdravili a mnoho z nich sa s Vami chcelo pozhovárať a spraviť si fotku na pamiatku.
Vtipné bolo keď som neustále menil reč, teda raz hovoril po anglicky raz po slovensky, tak sa mi potom pošťastilo aj pár kiksov, ako keď som na letušku vybehol s slovenčinou, alebo keď som sa so Slovenkou začal zhovárať po anglicky. Problém bol v tom, že keď som chcel povedať niečo celej skupine, tak som to musel povedať v jednom jazyku a potom si to aj pretlmočiť, čo bolo niekedy dosť unavujúce, ale našťastie mi pritom občas pomáhala jedna Slovenka, ktorá bola dosť zdatná v angličtine. Menšie zázraky, ktoré ma povzbudili v priebehu tých pár dní, boli napríklad aj to, že v deň keď sme šli na výlet, ktorý spočíval v obhliadke miestneho budhistického kláštorného komplexu, tak takmer celý deň nepršalo, čo je v čase monzúnu vcelku príjemná náhoda.
V priebehu konferencie, ako aj bezprostredne po nej my v hlave hýrilo nespočetne veľa pocitov, a mám dojem, že chvíľu potrvá kým si ich všetky utrasiem, ale jednu vec môžem povedať s istotou, že táto konferencia my zmenila život, neskutočne ma obohatila, a pomohla sa na pár vecí pozerať trochu inak. Uvedomiť si aj to, že síce máme veľa vecí spoločných, a niektoré pohnútky rovnaké, tak sme všetci nesmierne rôznorodí, a to je ešte umocnené v prípade, keď sa človek stretáva s ľuďmi z odlišných kultúr.
Asi najväčším povzbudením počas tejto výpravy bola možnosť spoznať mnoho úžasných mladých ľudí, pričom dúfam, že aspoň s časťou z nich ostanem v kontakte. Zázraky v mojom živote touto konferenciou neskončili, a práveže mám pocit, že sa ich odvtedy stalo neúrekom, či už to bol rozhovor s jedným starším, ale duchom mladým pánom vo vlaku, alebo pozvanie na futbal od jedného Kórejca, ktorého som dnes stretol v autobuse.
