V prvej izbičke boli traja chlapci, pričom dvaja maľovali na výkresy pod dohľadom sestričky, a tretí sa hral počítačovú hru, a nejavil záujem, že by s ňou chcel prestať, a tak som sa pobral ďalej, pričom otec toho tretieho chlapca sa mi ešte ospravedlňoval za neochotu chlapca, ja som si však pomyslel, že sa nemusí veď ja som tu kvôli nim a nie naopak. V druhej izbe som našiel dve dievčatá, z ktorých jedna sa za pomoci maminy a ešte jednej mladej pani učila angličtinu, a druhá ich sledovala a počúvala.
Simonkina mamka následne navrhla, aby sa aj oni šli učiť angličtinu, a ja som na to zareagoval so slovami:" V tom Vám rád pomôžem." A tak sme šli do herne, kde som sa trochu zoznámil s Simonkou, ktorá už je štvrtáčka, a v škole sa už vyše roka učia aj angličtinu. Trochu som ju skúšal slovíčka, aj počítanie, a ona sa postupne zbavila počiatočnej ostýchavosti, a bola celkom zhovorčivá. Keď som sa dozvedel, že vie počítať „len" do 10, tak sme sa rozhodli, že sa naučíme aj čísla od 11 do 20. Mladá slečna síce nevedela všetky slovníčka, čo mala napísané v zošite, ale bol som príjemne prekvapený jej snahou a tým, že v jej mladom veku už celkom dobre vedela tvoriť aspoň úplne jednoduché vety v cudzom jazyku. Menší problém mala len so zámenou zelenej a hnedej farby, jej mamka na ňu raz nechápavo pozrela keď hnedooká Simonka zahlásila:"I hev gat big grín ajs.".
Neskôr som sa od jej mamky dozvedel, že je celkom múdra a šikovná žiačka, aj keď ona samotná mi ako svoj obľúbený predmet predstavila telesnú výchovu, na ktorej hrávajú vybíjanú. Trochu zahanbene neskôr priznala, že diktáty jej príliš dobre nejdú. Na čo som sa ju snažil upokojiť, že ani mne moc nešli. Napokon sa jej naše spoločné učenie zunovalo, a už sa jej nechcelo ďalej sa trápiť s angličtinou. A tak som sa pomaličky s pokojom a radosťou v srdci, prameniacou z toho, že som mohol byť nápomocný a mal možnosť spoznať malú Simonku pobral preč.
