Svoj opis tohto jedinečného dňa však začnem trochu skôr, bo ten deň pre mňa začal už skoro ráno zaklapnutím budíka na ktorom v tme jasne svietil čas 4:40. Po sprche som sa vybral na hlavnú stanicu kde sa mi naskytol krásny pohľad na východ slnka, ktorý som sledoval z vlaku idúceho smerom na Trnavu. Akurát som v tom momente mierne ľutoval, že som si nezobral fotoaparát, snáď nabudúce.
Keď som prišiel do Serede slnko už bolo trochu vyššie nad obzorom, a pomaly som si vykračoval k ulici, kde sídli resocializačné zariadenie Teen challenge. Asi o pol 8mej som zazvonil pri vchode, kde sa o chvíľu zišli asi traja mladí chlapíci, pričom jeden z nich keď som spomenul, že som dohodnutý so šéfom, tak zareagoval, že o mne vie a tak sme si podali ruky a priviedol ma dnu. Keď som prišiel tak sa práve podávali raňajky a tak ma prizvali k stolu, a trochu som sa najedol.
Neskôr som si krátko pohovoril s mladým terapeutom, pričom mi okrem iného povedal, aký je denný harmonogram v centre. Povedal som mu aj kúsok zo svojho životného príbehu a tak ma vyzval, aby som pred chalanmi povedal krátke svedectvo, s čím som súhlasil. Potom sme šli na krátke posedenie do spoločenskej miestnosti. Najprv sme sa pomodlili a potom s úprimnou radosťou v srdci sme spievali chvály. Prečítali sme si krátky úryvok z Písma a následne som dostal priestor na predstavenie sa. Predstavil som sa ako dobrovoľník, ktorý tu chce pomáhať a zároveň som povedal krátke svedectvo o svojom živote, čo som prežil, a ako to všetko zmenilo môj život. Neskôr sme sa pustili do práce, niektorí upratovali a čistili, iní zas kŕmili hydinu či starali sa o záhradku. Ja spolu s Milanom sme sa pustili do upratovania dielne, a popritom sme sa zhovárali. Spočiatku som rozprával viac ja, keď sa ma pýtal na zážitky z čias závislosti, a tak som mu rozprával o svojej hráčskej kariére a tom, ako a čo som hrával, a ako som si tým skoro zničil život. Snažil som sa práve poukázať aj na to vnútorné uvedomenie si niektorých vecí a postupné obrátenie. Zároveň som sa všeličo dozvedel o jeho živote, o vzťahu k rodičom, tom ako a s čím sa vysporiadaval, či čo prežíval. Zaujímavé bolo aj zistenie, že máme jedného spoločného známeho, pričom práve jeho slová o stretnutí sa s známym z mládeže boli posledným impulzom k tomu, aby som sa skontaktoval s organizáci
ou Teen challenge. Ako sme tak čistili dielňu, zrazu k nám s žiariacim úsmevom prišiel Roman so slovami „tá sliepka, ktorú sme dva týždne hľadali a mysleli sme, že sa už stratila a nevráti sa, prišla a priniesla zo sebou aj malé kuriatka poďte sa pozrieť!" A tak sme šli a radovali sme sa pri sledovaní sliepky a okolo nej pobehujúcich 10 malých kuriatok.
Neskôr sme sa starali o záhradku, pričom obed nám medzičasom pripravil jeden z účastníkov, a bolo to celkom chutné jedlo. Poobede po ďalšej pracovnej terapii sme sa vybrali na chvíľu von zahrať si futbal. Keďže som so sebou mal len sandále a rifle, tak mi chalani ochotne požičali tenisky a krátke nohavice. Futbal sme hrali len 4ja, pričom jeden chalan mal po chvíli trošku problém s kondičkou, ale celkom dobre sme si zabehali a po takmer hodine na slnku sme boli všetci aj primerane unavení. Môj známy Milan sa medzičasom snažil učiť, nakoľko ho nasledujúci deň čakal prijímací pohovor na vysokú školu. Neskôr sme sa umyli a po krátkej pauze sa šli navečerať. Večer sme mali znovu krátke posedenie spojené s chválami, modlitbou a krátkym čítaním z Písma. V rámci večerného posedenia sme mali každý aj stručne zhodnotiť svoj deň. Niektorí boli len struční a zhodnotili, že deň bol „dobrý", niektorí sa však otvorili trochu viac a povedali niečo navyše. Maroš skonštatoval, že mu jeho pokoj trochu narúšala mierna roztržka, a tak sme o tom trochu diskutovali. Potešilo ma jeho skonštatovanie, že ho povzbudila prítomnosť dobrovoľníka, ktorý bol príjemným spestrením. Ja som zas prejavil pochopenie pre jeho nepokoj, nakoľko sám neraz veľmi citlivo vnímam akékoľvek napätie medzi ľuďmi. „Zaujímavou postavou" bol aj maliar, chlapík, ktorý dávnejšie pobyt v centre absolvoval, a teraz len prišiel pomôcť a vymaľovať jednu miestnosť. Bolo skvelé vidieť na jeho tvári šibalský úsmev, aj počúvať ho spievať s radosťou a oduševnením. Večer som mal možnosť chvíľu diskutovať aj s ním, pričom sme najprv hovorili o nebezpečnosti skĺznutia k závislosti. Neskôr hovoril o tom, že sa cíti byť vedený k službe deťom, a tak som mu hovoril o svojich skúsenostiach s deťmi, či už z táborov a detských stretiek, alebo z detskej onkológie. Popri tejto večernej diskusii sme si trochu pohovorili aj s mladým terapeutom, pričom som zhodnotil, že deň bol super, ale zároveň veľmi vyčerpávajúci.
Počas večerného sedenia som mal svoj deň zhodnotiť aj ja, a snažil som sa vyhnúť sa jednoduchej fráze, že deň bol dobrý, a vyzdvihol som najmä skvelé prijatie, ktoré som zažil hneď ráno a cítil počas celého dňa, napriek tomu, že som pre nich mohol byť „cudzím elementom". Aj keď zaiste majú títo mladí muži, ktorí prechádzajú znovuzrodením, občas aj náročnejšie dni, čo som u väčšiny z nich vnímal bola úprimná radosť a úsmev na tvári, čo je niečo čo keď sa prechádzam po uliciach Bratislavy, cestujem v električke, alebo sedím v kancelárii nemám tak často možnosť vidieť.
Večer som si chvíľu ešte čítal knihu o zakladateľovi organizácie Teen challenge. Bol som však veľmi unavený a tak som takmer hneď zaspal, dôvodom bolo aj to, že ma ráno opäť čakalo skoré vstávanie. Ráno krátko po pol 6tej som sa rozlúčil s mladým terapeutom a vybral som sa späť do Bratislavy, pričom so mnou šiel aj Milan, keďže som sa ponúkol, že ho povediem po Bratislave, kde mal mať o 9tej prijímacie skúšky na vysokej škole. Trochu sme sa ešte zhovárali o mojej práci, ale boli sme značne unavení. Keď sme prišli do Bratislavy síce bol trochu nesvoj z veľkého mesta, ale prekvapil ma tým, ako si na zastávke začal potichu spievať chvály, niečo čo ja azda nedokážem, asi aj preto, že mi „príliš" záleží na tom, čo si o mne pomyslia ľudia v okolí. Tá jeho bezprostrednosť ma potešila a inšpirovala k zamysleniu. Napokon som mu podal ruku a zaželal veľa šťastia na skúškach a pomaly sa vybral späť do práce, pričom som mal chvíľu pocit, akoby som tam nebol týždeň a pritom to boli len 4 dni.
Po týchto takmer 24 hodinách strávených v resocializačnom zariadení som bol síce po fyzickej stránke veľmi unavený, ale zároveň naplnený veľmi veľkou silou, a chuťou do života. A zaiste tam pôjdem zas, aj keď je to na úkor môjho oddychu a pohodlia. Som však ešte mladý človek, a svoju psychickú energiu, ktorú mi moja súčasná práca skôr odčerpáva ako naopak, si z času na čas potrebujem doplniť a toto je jeden z skvelých spôsobov, ako byť nápomocný druhým, čo mne osobne dodáva silu ísť ďalej.
