Naša skupinka sa pripojila k mladým dobrovoľníkom, ktorí sa tejto aktivite venujú už niekoľko rokov, časť z nás šla na hlavnú stanicu a časť na Kamenné námestie k Tescu. Samotná aktivita vo mne vyvolala mnoho, často aj protichodných pocitov. Najviac ma asi zarazilo keď ma obkolesilo niekoľko bezdomovcov a doslova na mňa tlačili, a vraveli: "Daj mi čiapku! Máš tam niečo pre mňa? Čo tam máš v tej taške?" V tom momente som mal pocit, že takto by to nemalo byť a niečo tu nie je v poriadku.
Neskôr sa situácia celkovo ukľudnila, a už nás neobklopovala skupina ľudí s načiahnutými rukami. Dokonca sme si vypočuli aj jeden životný príbeh pána v stredných rokoch, ktorý prišiel o manželku a citovo zničený skončil na ulici. Bolo zaujímavé vidieť, že aj v tejto skupine ľudí funguje istá skupinová dynamika a, že niektorí „uvedomelejší" karhali tých, ktorí chceli len brať, a brali viac než potrebovali. Svedectvom boli niektorí jedinci, ktorí sami odmietali „dary" s slovami, dajte iným, ktorí to potrebujú viac.
Keď som následne šiel domov tak som uvažoval nad tým, ako je možné týmto ľuďom skutočne pomôcť, keďže tým, že im budeme len niečo dávať to asi nebude. Tradičné zlaté pravidlo, že človeku nemáš dať jedlo, ale máš ho naučiť si to jedlo zaobstarať (loviť ryby) mi síce napadlo, ale nebolo mi celkom jasné ako ho konkrétne v tomto prípade je možné aplikovať.
O niekoľko dní neskôr som mal príležitosť sa krátku chvíľu venovať trochu odlišnej sociálnej skupine. Jeden známy mi zavolal, či by som mu nepomohol pri rozdávaní darčekov v rómskej komunite. Po predchádzajúcej trochu rozporuplnej skúsenosti s bezdomovcami som bol opatrnejší. Aj v tomto prípade sa síce našli mierne nedorozumenia, ale pohľady šťastných detí boli na nezaplatenie a „slúžiť" im bolo zaiste príjemnejšie. Dospelí taktiež privítali túto aktivitu, a skvelé v tomto prípade bolo, že do prípravy samotnej atmosféry sme zapojili aj rómske deti a ich rodičov, keď ozdobovali stromček ozdobami, ktoré našli doma, či si ich svojpomocne vyrobili.
V oboch týchto prípadoch sa rozdávali veci, darčeky, do istej miery to pripomínalo nezaslúženú lásku, akou nás miluje Boh. Na druhej strane predovšetkým v druhom prípade bola istá aktivita aj zo strany prijímateľov lásky, a u detí aj keď z inej kultúry bolo úžasné vidieť ich radosť, nadšenie a lásku.
Myslím, že rozdávať ľuďom veci, bez toho, aby sa oni o to akokoľvek pričinili možno nie je tá najlepšia vec, a najlepší spôsob ako im pomôcť, ale zaiste hladní ľudia, ktorým dáš najesť ťa budú skôr počúvať, a preto predpokladám, že ten spôsob je dobrý, len by nemalo ostať len pri tom rozdávaní.
