Teraz nebudem tvrdiť, že mne osobne k životu stačí suchý chlieb a voda, láska mojich blížnych, a miesto na spanie. K mojej spokojnosti potrebujem trochu viac, a možno by moje nároky na život: jedlo aspoň 3krát do dňa, mať si čo dať na seba a zároveň to mať čisté a nie príliš obnosené, z času na čas si dopriať aj nejakú sladkosť, mať možnosť používať počítač či internet, počúvať rádiomagnetofón ... mohlo nejaké chudobné dieťa z Kene, ktoré ledva má tú stravu, a je rado, že mu v jeho oblečení nie je príliš zima považovať za veľmi vysoké, ale skrátka na podobný štandard som si zvykol a keď si na niečo zvykneme ťažko a veľmi nerady sa toho vzdávame, aj keď niekedy musíme. Spokojní by sme však mali byť s tým čo nám život dáva, a netúžiť za každú cenu po bohatstve či peniazoch. Teraz nechcem hovoriť o tom, že by sme nemali byť ambiciózny a vždy len stáť na mieste a čakať. Ale skôr chcem poukázať na to, že tešiť sa zo života (samozrejme až potom ako uspokojím základné potreby) sa dá aj bez veľkého bohatstva či peňazí. Na radosť či spokojnosť často stačí len si uvedomiť, že je to úžasné, že mám oči, ktorými dokážem vnímať krásy okolia; mám uši, ktorými dokážem načúvať spevu vtákov, žblnkotu vody, alebo hudbe, vytvorenej ľuďmi za pomoci ich hlasu či hudobných nástrojov, či samotnej reči, žiadostiam a láskavým slovám ľudí vôkol; mám nohy, ktoré ma dokážu priviesť na akýkoľvek kút či už nášho malého Slovenska, ale aj Európy; mám ústa, ktorými dokážem vysloviť svoje žiadosti, či prosby, ale aj pochváliť človeka a potešiť ho, či aj ho raniť.
Niekedy si hovorím, že keby som hladoval, bolo by mi zima, nemal by som žiadnu blízku osobu, tak by sa mi ťažšie radovalo z toho, ako krásne svieti slnko, ako kvapky dažďa oživujú zem, ako sa krásne smeje malé dieťa, ako mladý človek pomáha mladej mamičke s kočíkom. Na druhej strane si však všímam, že ľudia, aj tí, ktorí nehladujú, nie je im zima a sú obklopený blízkymi majú tendenciu sťažovať sa, mračiť sa, a pritom tie neprávosti čo sa im stali sú nič v porovnaní s tým, čo sa deje mnohým inde vo svete. Sú ľudia, ktorí sa rozčulujú keď im pred nosom ujde električka. Ja teraz nebudem tvrdiť, že som nadšený keď musím ďalších 10 minút čakať na ďalšiu, ale minule ma po tom ako som dole kopcom bežal na autobus, skoro som si vyvrtol nohu a nakoniec mi autobus zavrel dvere pred nosom, napadla úžasná vec, skrátka som si povedal, čo chcel Boh dosiahnuť tým, že spôsobil, že mi ušiel ten autobus. Na to som sa obrátil vpravo a zbadal jednu dobrú kamarátku, ktorú som skoro štvrťroka nevidel, ako kráča smerom k zastávke, dali sme sa do reči, a ja som Bohu ďakoval, za to, že sa mi tie dvere do autobusu zavreli pred nosom. Podobné skúsenosti sa mi síce nestávajú každodenne, a nie každý deň mám taký úžasný pocit z života, ale skrátka sa snažím život brať z tej lepšej stránky.
Ešte jednu vec si pritom všetkom občas uvedomujem, a toto si hovorím, najmä keď som nespokojný, či skrátka mi niečo chýba. Uvedomím si, že asi na to čo žiadam, a chcem dosiahnuť nie som pripravený, alebo by to pre mňa nebolo momentálne dobré. A teraz si nemyslite, že mi všetko v živote vychádza, a áno, veľa úžasných vecí sa mi podarilo a stalo, ale na druhej strane keby som sa chcel sťažovať, ako to mnohí v mojom okolí aj robia, námetov by som si našiel. Nepodarilo sa mi spraviť skúšku, pekné dievča odmietlo pozvanie do kina a pod.
