Napokon som sa však dostal na školu, na ktorú som najviac túžil ísť, a tou bola VŠE v Prahe, pričom dôvody boli azda dva hlavné, túžil som odísť ďalej od domova, a spoznať jedinečné krásy Prahy, a zároveň v Prahe na tej škole študovala moja veľmi dobrá kamarátka a platonická láska. V Prahe som však ako mladý človek, ktorý bol doma držaný na „krátko“ sa trochu utrhol z reťaze, pričom mojim problémom a kameňom, ktorý ma tlačil na dno bola jedna počítačová hra, ktorú som začal intenzívnejšie hrávať a vďaka tomu začal zanedbávať školské povinnosti, ako aj všetky ostatné aspekty normálneho života.
Ako sa to vyvíjalo ďalej príliš rozvádzať nebudem, väčšine ľudí hovorím, že som bol mladý a nezodpovedný, a pravdou je, že trvalo veľmi dlho kým som dostal rozum, a aj to nebolo úplne jednoduché a dobrovoľné, ale o tom som už trochu písal v jednom dávnejšom článku. Deň, keď v mojom živote došlo k obratu, či zlomu bol 18ty Máj 2003, trochu sa podobá na ten dnešný... áno je to presne 5 rokov a 3 dni od tohto jedinečného dňa, keď som dosiahol jednu veľkú métu, ktorá sa v tom čase zdala takmer nereálna a veľmi vzdialená. Zhodnotiť, že to bolo dlhé a náročné 5 ročné obdobie by bolo azda prílišné zjednodušenie, aj keď opisovať všetky strasti a radosti rozhodne nechcem.
Začiatky sú vždy trochu náročnejšie, ale pre mňa po spomínanom zlome, to na Fakulte managementu UK síce nebola prechádzka ružovou záhradou, ale na druhej strane som už bol skúsenejší a poučený z vlastných chýb, aj keď pár chýb som spravil aj neskôr. Hneď ako prvák som sa okrem štúdia intenzívnejšie pustil aj do brigádovania, a tak som popri škole chodil minimálne raz za dva týždne na brigádu, niekedy vychádzalo aj častejšie, niekedy sa nedalo. Štúdium ma trochu bavilo, lebo som sa aspoň na niektorých predmetoch učil niečo nové a zaujímavé, a zároveň som sa síce veľmi pomaly, ale blížil ku svojmu cieľu. Niekedy sa objavili menšie či väčšie starosti, síce so školou súviselo len pár z nich, ale predsa. Jedným z mojich problémov, ktorý som vtedy (na konci prvého ročníka) pociťoval bolo, že môj cieľ je neuveriteľne vzdialený, a nedokáže ma až tak motivovať, a že skončenie školy taktiež nemôže byť jediným cieľom života, preto som azda ako každý mladý človek hľadal...
To čo som našiel som už azda nepriamo neraz spomínal aj v svojich dávnejších článkoch. Našiel som skupinu ľudí, ktorí ma prijali takého aký som, a zároveň túžili mi pomôcť, taktiež mi ukázali cestu ako aj skrze spoločenstvo s ľuďmi a láskou voči blížnym je možné priblížiť sa Bohu. Vďaka tejto skupine mladých kresťanov som našiel naplnenie svojho života, a moje obzory sa rozšírili. Samozrejme to nebol koniec cesty, ale skôr len začiatok. Neskôr som sa stal členom literárneho klubu, pričom inšpiráciou mi bolo stretnutie s jedným starším básnikom vo Vrútkach v rámci aktivít kresťanskej mládeže, pričom s zástupcom literárneho klubu som sa neskôr stretol v Univerzitnom Pastoračnom Centre v Bratislave. O niečo neskôr som si našiel dlhodobejšiu brigádu, čo bolo tiež veľké požehnanie, pričom požehnanie bolo aj to, že som mal dobrých kolegov a šéfa, zatiaľ čo veľa ľudí v okolí sa na pomery na pracovisku sťažovali. Občas som chodil spievať do zboru UPC, kde som taktiež stretol pár skvelých a milých ľudí. Popritom som pokračoval v štúdiu, pričom som sa nestretol s veľkými ťažkosťami, a aj vďaka tomu, že som mal náplň života a ľudí, čo ma povzbudzovali tak sa mi aj skúšky darilo zvládať ľahšie.
Chvíľkami sa síce zdalo, že škola prestala byť mojou prioritou a v jednom momente, keď som v štvrtom ročníku musel jeden predmet, kvôli vlastnej nezodpovednosti opakovať, tak som sa na seba aj trochu hneval, ale o to zodpovednejšie som sa potom postavil k škole v nasledujúcom období. Ešte predtým som sa stretol s ľuďmi z Študentského Hlasu, ktorí mi tiež pomohli trochu rozšíriť obzory, pričom vďaka nim som spoznal mnoho ďalších skvelých ľudí, pričom medzi niektorými z nás sa vytvorili priateľstvá. Okrem krás medziľudských vzťahov som spoznal aj mnohé krásy slovenskej prírody a za to som taktiež vďačný.
A teraz prečo a čo vlastne píšem. Je to svojim spôsobom taká rekapitulácia, a síce je pri príležitosti ukončenia školy, tak hlavnou témou asi nie je škola a robenie skúšok, aj keď to tiež patrilo k týmto 5tim rokom. Záverečný krok, ktorým sa táto dlhá cesta za titulom magister skončila, nebol až tak náročný, ale zaiste významný. Pri záverečných skúškach sa napokon odohralo pár menších zázrakov ktoré napokon prispeli k tomu, že som ja ako aj mnohí ďalší z našej fakulty úspešne zavŕšil svoje štúdiá. Teraz je opäť na nás absolventoch ako sa k svojmu životu po dosiahnutí tejto jednej méty postavíme. Ja verím, že tak ako to o mne platilo donedávna sa opäť neuspokojím s „obyčajnosťou“ či priemernosťou, a budem sa snažiť zdolávať ďalšie veľké méty, aj keď až takú jasnú predstavu o nich v súčasnosti nemám.
Na záver by som azda poďakoval mnohým ľuďom, ktorý mi počas mojich štúdií pomáhali, samozrejme mnohým z nich poďakujem aj osobne. Je ich neskutočne veľa, a aj keď niektorí mi azda pomohli len pár povzbudzujúcimi slovami, iný zas pár radami pri písaní diplomovej práce či učení sa na skúšky, ale každý si zaslúži vďačnosť.
