Na začiatku mojej kariéry blogera stáli dve mladé ženy. Na základe ich vyjadrení, jedna zhodnotila, že mám dar písania, a druhá spomenula, že by som mal vytvoriť web stránku, sa mi v hlave zrodila myšlienka založiť si blog. Potom nasledovali moje prvé články. Najprv to bolo len písanie o témach, ktoré mi už dávno vírili hlavou, a nad ktorými som rozmýšľal a chcel sa s nimi podeliť s ďalšími.
Postupne som začal viac štrukturovať svoje články, čítať si ich pred zverejnením, a opravovať v nich chyby, ktoré sa mi občas ešte stále pritrafia. Pridával som aj obrázky či fotky, aby som oživil vzhľad. Prvý úspešnejší článok bol o alkohole, teda skôr o boji proti alkoholu, nasledovalo pár ďalších, a pomaly som už začal mať pár pravidelných čitateľov. Čítal som si aj články iných, či pre inšpiráciu, alebo pre obohatenie sa, či povzbudenie. Spoznal som zopár skvelých pisateľov, ktorí vedeli rozpovedať pútavé a dojemné príbehy, alebo sa im len skrátka podarilo prehovoriť do mojej duše.
Ja som popri písaní, aj čítal reakcie na moje články, aj keď časom som si uvedomil, že nie všetky príspevky stoja za to prečítať, ale veľa ma povzbudilo, a niekoľko ma zas prinútilo zamyslieť sa a uvedomiť si pár vecí. Jednu z vecí čo som si neskôr uvedomil, že potom ako sa mi podarilo napísať pár „úspešných“ článkov sa moje očakávania výrazne zvýšili, a normálne som ostal trochu nespokojný, keď niektoré články neboli až tak čitateľmi prijaté, a pozitívne hodnotené. Neskôr som si však začal opäť vážiť aj pár reakcií, a povedal som si, že nie je nutné, aby môj článok prečítalo niekoľko tisíc ľudí, úplne stačí ak si ho prečíta zopár ľudí, ale zanechá v nich pozitívny dojem, alebo ich skrátka prinúti zamyslieť sa.
Zopár ľuďom zo svojho okolia som o svojom písaní povedal, a niekoľkí z nich ma povzbudili a zhodnotili, že píšem dobre, v jednom prípade mi dokonca jedna známa napísala, že ma trochu viac spoznala vďaka tým článkom. Ozvali sa mi aj ľudia, ktorých som dávno nevidel, že si všimli moje články. Jedného dňa ma prekvapilo, keď sa ku mne otočila moja spolužiačka v škole, a veľavravne sa spýtala: „Ty máš blog na sme.sk, že?“ Popritom ma veľmi povzbudilo stretnutie s pátrom Bubákom, na ktorom mi spomenul, že čítal moje články. Nedávno mi zas napísala kolegyňa, že si všimla môj článok na blogu. Jediné čo ma azda ešte čaká, je, že ma na ulici osloví neznámy človek, že čítal moje blogy, ale to asi ešte tak skoro nebude.
Popri týchto menších zázrakoch ma ešte veľmi povzbudilo, keď mi jedného dňa napísalo jedno neznáme dievča, že čítalo moje články, a že mám dar písania a píšem úžasné články, najprv som len slušne poďakoval, ale neskôr som jej napísal aj viac, a stala sa z nej kamarátka na diaľku. Okrem toho som napísal jednej blogerke, keďže ma zarmútil a prekvapil jej smutný článok. Chcel som jej pomôcť a tak som si s ňou začal písať, neskôr som zistil, že nie je až taká smutná a pesimistická, ako sa mi javilo spočiatku, a postupne sme si začali vytvárať vzťah na diaľku, vzájomne sa povzbudzovať, počúvať toho druhého a prijímať ho.
Na záver zhodnotím, že to, že som začal písať články na blog považujem za úžasnú skúsenosť, plnú skvelých zážitkov a menších zázrakov. Naučilo ma to veľa, aj z hľadiska prezentovania svojich myšlienok, ale aj ohľadne prijímania názorov druhých. Zaiste ma čaká ešte dlhá cesta získavania skúseností, a učenia sa nielen písať články, ale aj fungovať v spoločnosti, a stretávať sa s ľuďmi.
Veľká vďaka patrí dvom slečnám, ktoré ma nepriamo povzbudili v tom zriadiť si blog, ale aj mnohým ľuďom, ktorí ma podporovali v písaní článkov, dávali mi spätnú väzbu a pomáhali, aby sa zo mňa stal nielen lepší autor článkov, ale aj človek. Vymenovať ich všetkých by bolo veľmi náročné, ale zaiste budú vedieť na koho myslím, keď si týchto pár riadkov prečítajú.
