Začnem pekne od začiatku a síce to bol predovšetkým zážitok pre mňa, pokúsim sa ho opísať a objasniť aj pozadie príbehu. Od začiatku roka 2003 som flákal školu, a hrozilo mi vyhodenie. Dôvod prečo som nezvládal už v poradí druhú vysokú školu bol prozaický, bol som závislý na počítači, a denne trávil niekoľko hodín hraním jednej hry cez internet. Keď som už bol presvedčený, že ma vyhodia z školy tak som z môjho denného režimu už úplne vypustil návštevu svojej fakulty, a okrem hrania sa na počítači som len trochu jedol, a raz či dva razy som bol na nejakej brigáde. V tom do Bratislavy prišla moja mamka, ktorá ma vytrhla z môjho stereotypu a napriek mojej počiatočnej nevôli ma zobrala späť domov, popritom ešte zachránila aj moje štúdium, tým, že požiadala o prerušenie štúdia.
Po príchode domov som bol mierne nesvoj, veď zrazu som bol sám doma, bez svojej drogy-internetovej hry, a nevedel som čo so sebou. Začal som navštevovať psychiatra, pričom som sa tváril úplne v pohode, ale vnútri som bol ešte stále mysľou niekde inde, preč od momentálnej reality, ďaleko od každodenných starostí, vo svete kde mágovia a rytieri bojujú proti silám zla, a kde ja so svojou družinou dobíjam mestá obrov, a černokňažníkov. Postupne si to uvedomila aj moja mamka aj psychiater, a tak sa rozhodli, že by som mal ísť na liečenie, lebo ambulantná liečba mi evidentne nestačí.
A tak sa dostávame k tomu slávnemu dňu, ktorý možno samotný nemal v sebe až takú veľkú moc, ale dopomohol mi vybrať sa správnym smerom. Bol to taký takmer obyčajný deň, keď som sa ráno zobudil, naraňajkoval a doma porobil pár drobností. Potom ma maminka požiadala aby som šiel zaniesť nejaké staré oblečenie do sídla katolíckej charity. V charite som nikoho nenašiel, a tak som sa azda trochu znechutený pomaly pobral späť domov. V tom ku mne pristúpil pán v stredných rokoch, ktorý mi z ničoho nič začal rozprávať ako týmto ľuďom v charite prišiel poďakovať za pomoc, ktorú mu pred časom poskytli keď bol na dne.
Následne mi rozpovedal o tom, ako veľa pil, a nakoniec skončil na ulici, a tam sa ho práve ujali dobrí ľudia a pomohli mu dostať sa na protialkoholické liečenie. On ho práve pred nedávnom absolvoval, a veľa mu to dalo, užil si množstvo zážitkov, a pomohli mu aj pochopiť, že sa dá žiť život aj bez alkoholu. Teraz sa mu podarilo nájsť si prácu, a síce to nie je ľahké, pomaly sa vracia späť do normálneho života, pričom mu pri tom ešte pomáhajú aj niektorí známy z liečenia. Ja som si jeho príbeh vypočul, a poprial mu veľa šťastia, pričom to isté mi s úsmevom na tvári zaželal aj on. Bolo priam úžasné ako z neho žiarila radosť a nádej.
V tom momente mi to možno ani také zvláštne neprišlo, ale dodatočne som sa zamýšľal a sám sebe nechápavo hovoril: „Ako je toto možné? Prečo som tohto muža stretol práve teraz, keď približne o 2 týždne mám ísť na liečenie? Prečo mi rozprával o svojom znovuzrodení na liečení, prečo práve mne?
Teraz keď som už dávno po absolvovaní liečenia, a darí sa mi žiť normálnym životom, som nesmierne vďačný Bohu, že mi do cesty poslal tohto človeka, ktorý spolu s mnohými inými ovplyvnil môj život a dopomohol k tomu, aby som sa dostal z problémov. Veľká vďaka patrí aj mojej mamke, terapeutom, a mnohým ďalším, ktorý svojou troškou prispeli, že som sa pomalými krokmi dostal až sem. Neuveriteľné je však to, ako k tomuto všetkému prispel aj úplne cudzí človek, bývalý bezdomovec, ktorého som stretol len raz v živote a možno ho už nikdy neuvidím.
