Po raňajkách som sa pobral do UPC, kde sa konal turnaj v ping-pongu, nakoľko som minulý rok na spomínanom turnaji prehral všetky zápasy, tak som nemal prílišné očakávania. Ešte pred začiatkom turnaja som si zapinkal s jedným chalanom, ktorý pôvodne sedel obďaleč, neskôr sme zistili, že máme spoločného známeho, a aj podobnú profesijnú orientáciu, nakoľko on študuje EFM, a ja som zas s mnohými z tohto odboru prišiel počas svojej praxe do kontaktu. Tentoraz sa mi na turnaji okrem spoznania mladého doktoranda, podarilo aj vyhrať jeden zápas a dokonca som bol blízko víťazstva aj v druhom. V rámci pauzy som si zahral aj kalčeto, florbal, a najedol sa chutného obeda, ktorý v UPC pre ten menší dav (temer 50 ľudí) pripravili dve moje kamarátky.
Z turnaja som šiel na návštevu onkológie, kde som šiel opäť s jedným známym, ktorého som dokázal inšpirovať aj práve článkami na blogu. Keďže na oddelení „malých detí" bolo prázdno, tak sme sa šli pozrieť ku „veľkým deťom", kde sme sa pristavili u Filipa, s ktorým sme hovorili najmä o športe, v izbe sa stavila aj jeho mamka, ktorá sa akurát spýtala, či sme z KDNka a milo nám ponúkla stoličku na sedenie. Neskôr sme išli každý svojou cestou, pričom sme sa predbežne dohodli, že sa uvidíme nasledujúci deň. Sobotu večer som potom oddychoval pri sledovaní hokeja.
Nedeľu som začal na omši v UPC, kde som stretol pár dobrých známych, potom som šiel na plaváreň na Lafranconi, kde som mal možnosť spoznať pár detí kolegov, pričom s jednou dievčinou Gretkou som si aj dal preteky v plávaní, a napokon sa mi podarilo po úpenlivej snahe doraziť do cieľa zarovno s ňou, čo malo za následok to, že to potom rozprávala svojim súrodencom aj otcovi, celá natešená, že sa jej podarilo skončiť zarovno s „ujom". A ja som sa s úsmevom na perách radoval tiež, že som mal možnosť aspoň malou trochou potešiť mladé dievča.
Poobede ako si väčšina dobre pamätá neustále pršalo, ale to ma neodradilo od toho ísť spolu s Lukášom, ktorého som inšpiroval k návšteve onkológie, a ktorý mňa inšpiroval k návšteve útulku pre bezdomovcov, práve do útulku Depaul. Keď som tam mierne premoknutý prišiel, netušil som, čo budem robiť ani čo zažijem, a ako to tam bude vyzerať. Lukáš ma predstavil pracovníkom centra, a po krátkom predstavovaní sme šli dole na „príjem", kde sme spolu s jedným brigádnikom Majom, prijímali „klientov". Prekvapilo ma, že bol schopný takmer všetkých poznať po mene. Pri prijímaní sme kontrolovali, či nemajú pri sebe fľašku alkoholu, a v prípade, že chceli spať v „lepšom" aj či nie sú opitý. Pri tejto svojej práci azda jediné čo som im mohol dať, bol úsmev a dôstojné zaobchádzanie. Zaiste si po prvej návšteve väčšinu z tých, ktorých som tam mal možnosť stretnúť nezapamätám, ale verím, že keď tam prídem nabudúce, tak už sa mi niektoré tváre dokážu vryť do pamäti.
Zaiste to nie je najzábavnejšia práca, a nie je vôbec jednoduché byť tam s toľkými ľuďmi, z ktorých mnohí už stratili nádej, často aj mladí sú tam odovzdaný osudu, bez nádejí a plánov, či vízie...
Ja však verím, že tí ľudia s Božou pomocou dokážu nájsť nádej. Dúfam, že v tom svojou malou troškou budem môcť prispieť aj ja. Určite sú medzi týmito ľuďmi aj jedinci, ktorí si zaslúžia druhú šancu, veď mnohí z nich aj pracujú, nepriživujú sa len na štáte a jeho dávkach, naopak snažia sa pracovať a napriek neľahkému osudu si zarobiť na svoje živobytie.
Za príležitosť mať strechu nad hlavou musia dodržiavať nejaké pravidlá, ktoré väčšina ochotne dodržuje. Zavše síce niekto škaredo zazrie či pohundre, ale akceptujú zdôvodnenie pravidiel. Skvelé je aj to, že je tam vidieť aj istú spolupatričnosť, ktorá často absentuje medzi nami „normálnymi ľuďmi s domovom". Jeden z tých šikovnejších tam vybavil brigádu na stavbe pre ďalších troch. Keď tam prišiel jeden evidentne opitý pán v stredných rokoch, tak mu ďalší dvaja pomáhali, čo mi príde ako protiklad k skúsenosti, ktorú som zažil nedávno v autobuse plnom mladých ľudí, ktorý odchádzal z Dlhých Dielov, kde mladého evidentne opitého chalana nechali jeho „kamaráti" vystúpiť z autobusu a tackať sa po chodníku.
Nakoniec som po necelých 3och hodinách aj s kamarátom Lukášom odišiel, a ešte poriadne zmokol, ale predsa som premočený a uzimený mal pocit, že som tento víkend a najmä tento deň prežil správne a naplno.
Mnoho ľudí v našom okolí túži len po záujme, úsmeve, láskavom slove, slušnosti, láske... viem, že nebudem môcť pomôcť všetkým, ale verím, že s Božou pomocou dokážem aspoň pár jedincom pomôcť viesť kvalitnejší život a snáď ich aj inšpirovať. Ako som už mnohokrát spomínal, my ľudia máme v sebe ohromnú silu, ktorej prítomnosť si nie vždy uvedomujeme. Máme moc ovplyvniť ľudí v svojom okolí, inšpirovať ich, byť im príkladom. Ja si osobne myslím, že robím ešte mnoho chýb, ale som veľmi rád, že som mal možnosť pozitívne inšpirovať Lukáša, ktorý zas na oplátku inšpiroval mňa, a tak sme verím obaja kúskom prispeli k zlepšeniu tohto sveta.
