Môj pocit z „novodobej“ rodiny, teda tej s ktorou sa v svojom okolí občas stretávam nie je príliš pozitívny. Plne si však uvedomujem, že moje poznatky vyplývajú skôr z rozprávania iných, alebo z toho, ako vidím, že sa niektorí mladí ľudia v mojom okolí správajú, a nie z toho, že by som priamo videl do toho, ako sa v konkrétnych rodinách vyvíjajú vzťahy, alebo ako si spolu nažívajú. Napriek tomu, že moje poznatky určite nie sú postačujúce na rozsiahlu sociologickú analýzu, dovolím si poznamenať pár vecí, ktoré sa mi vidia ako problematické na rodinách v súčasnosti.
Väčšina mladých ľudí v mojom okolí odkladá založenie rodiny na neskorší termín, a keď sa začne hovoriť na tému deti, tak sa často hovorí o tom, že si ťažko môžu dovoliť mať viac ako 2 deti, prípadne najvhodnejšie je mať asi len 1. Osobne si nemyslím, že sa treba s zakladaním rodiny ponáhľať, a čo sa týka výchovy detí, nemyslím, že je to jednoduchá vec, avšak to, že veľa ľudí považuje dieťa za záťaž, alebo nákladovú položku, tak s tým si dovolím rázne nesúhlasiť. Osobne si myslím, že to, že je dieťa považované za záťaž a možno ňou aj reálne je, je do značnej miery chybou rodičov. Mnoho nielen mladých ľudí sa sústredí na svoju kariéru a pritom zabúdajú na svoju základnú rolu v rámci rodiny, a tou je výchova detí, teda nastupujúcej generácie. Potom miesto pochvaly, či toho, že by s deťmi šli na výlet, alebo sa vonku zahrať, im pustia telku, kúpia počítač, nejakú hračku, alebo im len dajú pár stovák na to, aby sa šli zabaviť s kamošmi. Samozrejme s takýmto prístupom v nich vytvoria dojem, že rodičia sú na to, aby zarábali peniaze, a dávali ich im. Podobný prístup však vôbec nie je správny, a často si dospelý neuvedomujú, že pohladenie, pochvala či slová uznania sú omnoho hodnotnejšie, a v konečnom dôsledku aj trvalejšie, ako pár papierových bankoviek.
Samozrejme, že v každej rodine je situácia čiastočne odlišná, a ja sa teraz sústredím najmä na tých, ktorí žijú v zabezpečených rodinách v Bratislave, ale verím, že podobne to funguje aj na iných miestach Slovenska. Rodina je však základná jednotka, v ktorej sa deti majú učiť láske, porozumeniu, zodpovednosti, vzťahom, a keď rodičia svoje deti miesto výchovy posadia pred telku/počítač, či pošlú von za kamošmi, tak sa darmo budú sťažovať na to, ako sa ich deti správajú. Tým čo spravili prakticky „delegovali“ výchovu svojich detí na tvorcov programov komerčných televízií, tvorcov počítačových hier, a na rovesníkov, ktorí zväčša nemajú dostatočné skúsenosti, a nezriedka sa stane, že ich zavedú aj na mylné chodníky. Pričom keď sa reálne zamyslíme, tak prídeme na to, že by sme asi nikdy nechceli, aby naše deti vychovávala telka, najmä keď často vidíme aké zlé veci tam často vysielajú, alebo nebodaj počítač, pričom väčšina hier, ktoré poznám, sú tiež nie niečo z čoho by si bolo treba brať príklad či nechať sa inšpirovať, aj keď nájdu sa aj výnimky.
Popritom sa ešte na výchove detí podieľa škola, teda učitelia. Tí však nie sú vždy príliš osobne angažovaní, a niekedy k výchove pristupujú ako k pracovnej povinnosti, a majú len veľmi malú šancu sa osobne a intenzívne venovať každému z tých 25 detí, ktoré majú na starosti v rámci triedy. O tejto problematike už zaiste bolo napísaných mnoho článkov, a určite by som mohol pokračovať v detailnejšom opisovaní problémov či nedostatkov, vyplývajúcich z chýb vo výchove, či skrátka nedostatku výchovy, ale k tomu sa možno dostanem neskôr, alebo sa k tomu vyjadríte vy v diskusných príspevkoch.
Na záver ešte snáď dodám toľko, že dúfam, že sa svojim deťom budem venovať čo najviac, a rozhodne nebudem svoju rolu otca, ktorý vychováva a vedie svoje deti, zamieňať za rolu otca, ktorý dáva rodine peniaze a o nič viac sa nestará, lebo si osobne myslím, že takí ľudia by si nemali ani zakladať rodiny. Predpokladám, že veľkú rolu v tom bude hrať to, či deti budem považovať za povinnosť a záťaž, alebo za radosť a úžasnú príležitosť.
