Je síce pár jedincov, ktorí dokážu pracovať s veľkým nasadením aj bez pochvaly, ale aj im pár slov uznania padne vhod. Poznám v svojom okolí človeka, ktorí keď pochvalu nedostáva, tak si ju nepriamo vypýta, alebo Ti ju skrátka vloží do úst, ale bohužiaľ nie každý má takéto danosti. Väčšina z nás sa len snaží a odvádza svoju prácu (či už v zamestnaní, škole, doma) a v kútiku duše dúfa, že sa mu za ňu dostanú slová vďaky či uznania. Niekedy tieto slová prichádzajú, a človeka obohatia a povzbudia, ale často ich je veľmi málo.
Na jednej strane si ľudia neraz hovoria, že síce to urobil dobre, ale mohol to spraviť aj lepšie, tak prečo by som ho mal za to chváliť, pochválim ho až keď to bude dokonalé. Neuvedomujeme si však, že dokonalé to asi nebude nikdy, na každom výkone či úsilí sa dá nájsť nejaká aspoň malá chybička. Uznávam však, že nie je dobré zas chváliť vždy a za každú cenu, a na nežiaduce správanie je treba upozorniť a nepodporovať ho. V zásade sme však zvyknutý, že na chyby upozorňujeme a to často okamžite a neraz aj prehnane, avšak na dobré a žiadané správanie sa často nereaguje, a tak si sám človek nie je istý, či to čo robí, robí dobre a či to má zmysel.
Ja osobne v povzbudzovaní ľudí tiež príliš nevynikám, a zväčša to robím skôr neosobne, a práve na to využívam svoje básne, či smsky. V osobnej komunikácii s najbližšími ich občas povzbudím, ale v zásade najmä pred nejakou veľkou udalosťou, alebo prípadne po nej.
Ono sa mi to zdá jednoduchšie robiť to neosobnou formou, a tak si slová uznania od mňa kolegyňa prečíta len v smske poslanej pri príležitosti jej narodenín. Na druhej strane mňa osobne tiež nie každý deň niekto chváli, ale v poslednej dobe mi veľmi dobre padlo niekoľko pozitívnych spätných väzieb na moje články tu na blogu, či už od diskutujúcich, ale aj známych z môjho okolia. Veľmi mi dobre padlo aj keď som sa túto zimu po druhý raz v živote postavil na lyže, a jeden známy mi ponúkol pomoc pri učení, a začal mi vysvetľovať ako sa lyžuje, a šiel chvíľu predo mnou a sledoval ma, neskôr ma nechal chvíľu sám, a potom sa vrátil, videl, že mi to ide, a tak ma pochválil, a ja som mu bol nesmierne vďačný aj za počiatočné vedenie, aj neskoršiu pochvalu a slová uznania.
Keď sme v škole hovorili o motivácii, či podporovaní žiadaného správania, uvedomil som si, že to u mňa čiastočne absentuje, a azda jedným z dôvodov prečo často nepovzbudzujem je aj to, že tento jav do istej miery absentoval aj vo výchove najmä zo strany môjho otca. Keď som niečo urobil zle, hneď som to vedel, ale ešte doteraz, aj keď som už dospelý mladý muž čakám ako malé dieťa, že na mňa môj otec raz bude pyšný. Že raz povie tie slová: „Som hrdý na teba, a rád, že z Teba vyrástol šikovný dospelý muž“.
Myslím, že jedným z dôvodov, prečo chcem robiť výnimočné veci, a prečo vždy keď ma niekto o niečo požiada sa snažím vyhovieť, je skutočnosť, že chcem dostať pochvalu a slová uznania, aj keď už som sa v priebehu svojho života naučil mať radosť aj z dobre vykonanej práce, alebo z iných maličkostí.
Záverom článku som trochu zbehol do príliš osobných pocitov, ale aj tie tu snáď patria, a môžu aj Vás niečím osloviť, aj keď predovšetkým som chcel čitateľov, či ľudí v svojom okolí povzbudiť k tomu, aby sa snažili rozdávať ľuďom v svojom okolí slová uznania a pochvaly. V neposlednom rade chcem aj poďakovať všetkým čo čítajú a reagujú na moje články, a že si nesmierne cením každé slovo uznania, ale aj konštruktívnu kritiku :)
