Myslím predovšetkým na to, že mnoho mladých ľudí (najmä študentov) v mojom okolí si seba príliš neváži a nevie na sebe nájsť veľa dobrých stránok. Niektorí si azda myslia, že keď si poviem, že som dobrý v speve, basketbale, jednaní s ľuďmi, programovaní tak som namyslený, ale ja si to nemyslím. Keď hovorím o nedostatočnom sebavedomí, tak tým chcem najmä poukázať na nedostatočnú iniciatívnosť ľudí a s tým spojenú letargiu, či pasivitu, ktorá s tým bezprostredne súvisí. Keď sa človek o nič nepokúsi, resp. na žiadnu aktivitu sa nepodujme, tak ani nemôže zistiť, či v tom je, alebo nie je dobrý, či má v tom smere/obore danosti. Ja si osobne nemyslím, že som obzvlášť talentovaný, ale na druhej strane mi to nebráni skúšať mnohé veci, či už sa jedná o spev v zbore, písanie básní, písanie článkov, vedenie skupinky či mnohé iné. Pri niektorých z týchto aktivít časom azda zistím, že v tom nie som príliš dobrý, ale aspoň si môžem povedať, že som to skúsil. Jeden môj dobrý známy skonštatoval, že keď sa mladých ľudí (ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania) spýtal, že aké majú duchovné dary, tak na neho nechápavo pozerali, a následne nesmelo pokrčili plecami. Ja osobne tiež hovorím o tom, že moje danosti a schopnosti sú darom od láskavého a milostivého Stvoriteľa, a preto keď sa o niečo pokúšam, tak verím, že mi v tom Pán pomôže ak to bude v súlade s Jeho vôľou. Druhým faktorom, ktorý súvisí so sebavedomím, je aj skutočnosť, že pri tom seba hodnotení, to nie o tom, že si niečo o svojich schopnostiach len tak zmyslím, ale skôr dostanem spätnú väzbu od niekoho, prípadne sa skutočne len s vierou pustím do niečoho. V konečnom dôsledku to pre mňa nie je ani tak možno o tom doceňovaní vlastných kvalít, ale skôr o tom odhodlaní niečo skúsiť, a tej viere, že sa to môže podariť.
S nízkym sebavedomím úzko súvisí pasivita, keď sa mladí ľudia vyhovárajú, že nič nevedia, tak nech radšej niekto iný (nie oni) zorganizuje výlet, pripraví narodeninovú párty, pomáha starším v domove, zorganizuje detský tábor atď. Skrátka niektorí ľudia sa (bohužiaľ pre nich samých ako aj ich okolie) riadia heslom, kto nič neurobí nič nepokazí. Práve pasivitou sa však dostávame do bludného kruhu, nakoľko keď sa o nič nepokúšame tak nič nedokážeme a nemáme za čo dostať pochvalu a uznanie, z čoho môže prameniť ďalšia frustrácia.
Spôsobov ako sa dá dostať z tohto bludného kruhu je myslím niekoľko. Najvhodnejším je však podľa mňa vlastné osobné rozhodnutie o niečo sa pokúsiť, ak si človek skutočne neverí, tak možno pomôže ísť za niekým, pripojiť sa do nejakého tímu, kde človeku aj v prípade, že si s niečím nevie rady pomôžu. Postupne ako sa stáva členom tímu a podieľa sa na rôznych aktivitách tak sa všeličo naučí a neskôr bude schopný aj sám niečo pripraviť či iniciovať. Ja osobne som sa tiež dávnejšie (asi pred 5timi rokmi) zapojil do jedného tímu (kresťanskej mládeže vo Vrútkach) , kde som sa mohol rozvíjať a neskôr mi to pomohlo otvoriť ďalšie dvere, a ďalej rozširovať svoje obzory. Druhým spôsobom je nájsť v svojom okolí niekoho, kto ťa bude schopný povzbudiť a dať Ti spätnú väzbu. Ja našťastie pár ľudí, ktorí ma povzbudzujú poznám, a síce uznávam, že niekedy je potrebná aj kritika, bez povzbudenia by sa mi zaiste žilo ťažšie.
Z hľadiska povzbudzovania je dôležité, aby sme si aj my sami uvedomili, že takisto ako my potrebujeme počuť milé slová, tak ich potrebujú počuť aj ľudia v našom okolí a tak by sme aj my sami nemali príliš šetriť chválou či povzbudením. Samozrejme nie je dobré nič preháňať a dôležité je spojiť spätnú väzbu s nejakým výkonom. Skúste sa teraz len tak pre seba zamyslieť, kedy naposledy ste niekoho pochválili a kedy niekto pochválil vás. Ja som za posledných 12 hodín dostal tri pozitívne spätné väzby a zároveň som jedného človeka pochválil.
Jednou z inšpirácií, ktoré ma viedli k napísaniu tohto článku bola aj jedna dávnejšia kázeň v UPC. Počas nej som si však uvedomil jeden nedostatok v prihováraní sa mladým ľuďom v podaní kňaza. Hovoriť mladým nech si viac veria a nie sú pasívny je síce dobré, ale dôležité je im pri tejto príležitosti poukázať na vzory. Poukazovať však na vzory z 6teho storočia, alebo 16teho storočia je nie vždy najvhodnejšie. Najmä ak sme schopní bez veľkej námahy nájsť aj niekoho žijúceho, niekoho z radov mladých ľudí. Keď mladému študentovi totiž poviem, že nejaký človek v 6tom storočí nemal ľahkú mladosť a aj tak to ďaleko dotiahol, tak mladý si azda povie: „čo s ním mám, veď ja mám úplne iné problémy ako on." Je však aj veľa ľudí žijúcich v 21.storočí na Slovensku, ktorí dosiahli významné úspechy, možno nie celosvetového významu, ale zaiste sa s nimi dokáže mladý človek ľahšie stotožniť ako so sv. Augustínom.
Príkladov úspešných ľudí je mnoho (pričom nejeden sa nájde aj medzi mladými), aj keď úspech je vec veľmi individuálna a každý hodnotí niečo iné ako výnimočný úspech. Ja považujem za úspešného aj mladého misionára na Sibíri, aj mladého hlavného ekonóma banky. Pri každom vzore síce je problém v tom, že každý máme svoje chyby a preto robiť všetko podľa daného človeka nie je vždy vhodné, dôležité je však sa upriamiť na jeho kladné stránky a nimi sa inšpirovať.
Paradoxne ma moje kroky práve tento týždeň zaviedli v pondelok do Istropolisu, kde som mal ja, ako aj mnoho mladých ľudí, možnosť vypočuť si svedectvá, či životné príbehy 3och úspešných ľudí, kráčajúcich s Pánom, a napriek tomu, že si nemyslím, že práca s bezdomovcami, rómskou menšinou, či problematickými deťmi v detských domovoch je vhodná či určená pre každého, tieto svedectvá boli podľa mňa veľmi inšpiratívne, a na nich ľudia môžu vidieť, že to skutočne ide, a dá sa slúžiť ľuďom a byť im nápomocný aj teraz v tejto dobe.
