Nedostatok nášho systému, ktorému sa chcem teraz venovať nie je jediný, a možno nie je ani ten najpodstatnejší, avšak už istú dobu ho citlivo vnímam, a cítim, že by sa s tým malo začať niečo robiť. Problém sa pokúsim naznačiť na jednom z množstva príkladov, s ktorými som sa za posledný rok stretol. Na prednáške z istého voliteľného predmetu na škole, ktorú navštevujem sa hosť, ktorý začal prednášať pokúšal aktívne zapájať študentov do prezentácie a viesť s nimi dialóg. Väčšina však ostala zaskočená a istú chvíľu trvalo kým sa aspoň jeden študent odvážil prekonať sa a zodpovedal na hosťom položenú otázku. Prednáška pokračovala a časom sa aj pár ďalších študentov zapojilo do diskusie.
Podobný prípad nie je zďaleka ojedinelý, a skôr je výnimočné, keď sa študenti aktívne zapájajú do diskusie. Skúsme sa zamyslieť nad príčinami tohto problému. Mohol by som samozrejme vytknúť študentom ich pasívnosť, a osobne si myslím, že chyba je z časti aj na ich strane. Študenti si často neuvedomujú, že tým, že sa aktívne zapoja, tak majú možnosť viac získať z danej prednášky či prezentácie, a zároveň ju môžu obohatiť, a podporiť prednášajúceho v jeho úsilí prispievať k vzdelávaniu dnešnej mládeže. Pasivitu poslucháčov majú však zväčša na svedomí práve prednášajúci.
V svojom príklade som síce poukázal na aktívneho prednášajúceho, ktorý chcel viesť s poslucháčmi dialóg. Problémom sú však skôr starší prednášajúci, ktorí si azda neuvedomujú, že ich polovica študentov ani nepočúva, teda v lepšom prípade si s vypätím síl píšu poznámky. Väčšina prednášajúcich na našich školách, aj keď ich pomer myslím postupne klesá, vedie počas prednášky náročný dlhý monológ, ktorý neprospieva ani im, ani poslucháčom. Tým, že by sa snažili o dialóg a spätnú väzbu, prišli by na to, v čom ešte majú študenti rezervy a naopak v čom majú nové pokrokové vedomosti, z ktorých si niečo môže osvojiť aj prednášajúci. Niekedy mám pocit, že na našej škole sa v tejto veci postupne, síce veľmi pomaly, ale posúvame vpred. Ako problém však vidím fakt, že na mnohých iných školách je proces postupnej transformácie školy, a prednášok na bode mrazu.
Problémom strnulosti systému je v tom, že ľudia, ktorý tento (pasívny-monológový) systém zaviedli ho ešte udržujú pri živote a kontrolujú. U starších ľudí je tendencia zostávať v starých koľajach a tak to potom funguje aj u prednášajúcich. Teraz si nemyslím, že treba vymeniť všetkých prednášajúcich na školách a prevrátiť systém hore nohami, avšak bolo by dobré, keby k niektorým starším profesorom prišlo aj pár mladých asistentov, ktorí by dostávali priestor a aktívne by sa mali možnosť zapájať do tvorby prednášok, aj prestavby celého systému. Plne si uvedomujem, že ani nastupujúca generácia nezmení všetko hneď a švihnutím zázračného prútika sa všetko neopraví, ale je nebezpečné ostať stáť na mieste a čakať, že sa niečo zmení samo, lebo nič sa samé od seba nespraví.
Prvý problém na ktorý som sa pokúsil poukázať je teda problém nedostatku obojstrannej komunikácie a pasivity. Myslím, že podobný problém sa vyskytuje aj neskôr v pracovnom svete, a jeho vyriešenie by mohlo výrazne pomôcť našej ekonomike, ale aj jednotlivým ľuďom k napredovaniu. Aktívnosť a kvalitná komunikácia sú jedny z aspektov, ktoré sú u študentov, ktorý vzišli z nášho školského systému, skôr nedostatočne zastúpené, a preto by bolo dobré tento nedostatok na našich školách postupne odstraňovať.
