Počas čítania nasledujúcich riadkoch sa dozviete trochu viac o tom aké odlišné boli moje zážitky z týchto dvoch podujatí. Za prvé asi skonštatujem, že som sa trochu lepšie a príjemnejšie cítil v UPC, aj keď aj to, že som bol na Bažantovi považujem za pozitívum.
Na Te Deum v UPC som prišiel bez veľkých očakávaní, ale chcel som aj týmto spôsobom poďakovať za tie zázraky, ktoré viedli k môjmu ukončeniu štúdia a zároveň som dúfal, že stretnem aj pár známych. Po príchode som si vypočul pár múdrych slov, potom si z chuti zaspieval, pozrel krátky poučný film a napokon som mal možnosť stretnúť niekoľko dobrých známych s ktorými som viedol príjemné a dlhšie debaty. V rámci nich som sa dozvedel okrem iného aj to, že svet je v skutočnosti maličký, jedna moja kamarátka mi totiž povedala, že Vlastička, ktorá mi už neraz napísala povzbudzujúce reakcie a ktorá píše články plné žiaľu, ale aj šťastia a nádeje, je teta jej kamaráta. Počas jedného stretnutia som spočiatku nevedel či sa červenať, či vyskočiť po strop, alebo ako prijať spätnú väzbu na moje články od jednej milej spolužiačky, tiež čerstvej absolventky FM UK. Po dlhom, príjemnom a pokojnom večeri som šiel spať s hrejivým pocitom v srdci.
Bažant na Mlynoch som si síce neužil celý, ale predsa som na ňom strávil niekoľko hodín. Prvá vec, ktorá ma kúsok zarazila bolo to, že bolo takmer nemožné sa dostať do Mlynskej doliny, teda na miesto kde bývam. V autobuse bolo veľa ľudí, ktorí boli v Bratislave len prvý raz v živote, a najmä jedno dievča, ktoré už počas cesty na Bažanta nevedelo stáť na vlastných nohách a každé dve minúty sa kamošky pýtalo, či už idú vystupovať mi ostalo v pamäti. Počas Bažanta som sa viac než polovicu času rozprával s jedným bývalým spolužiakom, ktorý mi okrem iného pripomenul, že aj ja som v mladšom veku robil „blbosti“ a síce ma to našťastie už dávno prešlo, tak predsa som si uvedomil, že skoro každý mladý človek v nejakej etape života má chuť stať sa rebelom a robiť „niečo jedinečné a zvláštne“.
Zvláštne je ako veľa mladých ľudí potrebuje v krvi isté množstvo alkoholu na to, aby mali pocit slobody. Ja mám často pocit slobody aj bez alkoholu, aj keď uznávam, že úplné odviazanie sa nepovažujem za niečo skvelé alebo svoj cieľ. Možno som zvláštny, ale ja mám v súčasnosti pocit, že som skôr rebelom a robím niečo výnimočné a zvláštne, keď sa neopíjam alkoholom, nefajčím a nie som arogantný.
Napokon však predsa priznám, že som na Bažantovi tiež takmer spravil hlúposť. Keď bol pokročilejší čas, tuším krátko po koncerte Anety Langerovej, tak sme sa s partiou rozhodli ísť dopredu ku pódiu, nakoľko predtým sme sedeli trochu ďalej. Ako sme sa tak tlačili vpred, tak som na chvíľu prevzal vedenie našej skupinky. Keď som cez niekoho chcel prejsť, tak som do neho síce nevrazil, ale na druhej strane som si ani nepýtal dovolenie, veď si osobne aj tak myslím, že by ma v tom hluku málokto bol počul. Zrazu som narazil na jedného síce menšieho vzrastom, ale „nabúchaného chlapca s svalmi a trochu príliš krátkymi vlasmi“, ktorý sa na mňa oboril a dodal: „ďalej nejdeš!“. Pozrel som sa na neho a overil či nemá tričko s nápisom security, a potom sa naše vražedné pohľady stretli, síce som si na bitku v rozvášnenom dave netrúfol, ale nechcel som ustúpiť tomuto chalanovi, ktorý mi bránil v pohybe a pritom na to podľa mňa nemal právo. Skôr než sa situácia viac vyostrila zasiahla do toho dievčina idúca hneď za mnou, a jej sa podarilo nabúchaného borca obmäkčiť a tak nás pustil ďalej.
O niečo neskôr som z Bažanta odišiel, veď spievať si môžem aj na izbe, tancovať sa v tom dave vôbec nedalo a na izbe mám aj istotu, že si s nikým „neskočím do úsmevu“ a neskončím v nemocnici. Ešte predtým som však členom partie s ktorou som bol navrhol, že by mohli na ďalší deň prísť na brigádu pomôcť odpratávať ten neporiadok čo tam po Piatku ostane. Takmer ma vysmiali, ale o to smutnejšie sa mi pozeralo na tú spúšť čo tam po tejto párty ostala.
Veľmi ma zarmucovalo, že sa myslím nik za celý víkend neunúval začať čistiť areál internátov, ktoré sú miestom kde bývame. Možno je pravdou, že to je len náš dočasný domov, ale aj tak je smutné ako si ľudia nevážia niečo čo majú takmer zadarmo a čo je „spoločné“. Lebo internáty nepatria nám (študentom), ale univerzite, alebo štátu, a tým pádom sa o to ako to tam vyzerá nemusíme starať, veď štát sa postará či nie?
Nedeľu večer napriek tomu, že som bol unavený, a že väčšina kontajnerov bola plná, tak som si dal na ruky rukavice a začal aspoň trochu čistiť okolie internátov, aj keď uznávam, že som pozbieral len za 3 igelitky plastových pohárov, fliaš a plechoviek, čo spôsobilo, že výsledok mojej činnosti tam takmer ani nebolo vidno. Niektorí okoloidúci sa azda nechápavo pozerali čo robím. Ja som pevne dúfal, že niekoho z nich inšpirujem, ale nestalo sa. Nakoniec po víkende sa do upratovania pustili zamestnanci ŠDJĽŠ, bol som však presvedčený nájsť pár dobrovoľníkov na upratovanie, keby to neboli oni spravili.
