Jednu jednoduchú, ale zároveň jedinečnú myšlienku som vyslovil, a následne sa od nej odvíjala naša debata. Život je taký ako sa k nemu postavíme. Neskôr jeden mladý pán povedal, že život je skrátka len jeden a máme ho sami v rukách, a sami si volíme, či naň budeme nadávať a sedieť pritom niekde v kúte, alebo ho chytíme pevne do svojich rúk a budeme žiť svoj život naplno. Samozrejme nie všetko máme vo svojich rukách, a niekedy nás zasiahne „rana osudu“, ale vždy pri každej prekážke či probléme, máme na výber. Môžeme sa zastaviť a nariekať, alebo sa môžeme poučiť a zobrať to ako skúsenosť ktorá nás posunula niekam ďalej, a vybrať sa ráznym krokom ďalej, a ak je to možné tak aj s úsmevom na tvári.
Keď viem, že život mám len jeden, skrátka nefunguje žiaden reboot a začatie odznovu, tak prečo by som ten svoj život márnil nariekaním v kúte, zobratím si života, alebo inými nevhodnými možnosťami. Keď svoj život prežijem ticho v kúte, vzlykaním, tak je to môj osobný výber a nemám žiadne právo sťažovať sa naň, a nadávať, že je zlý, lebo život nie je ani zlý, ani dobrý, je to skrátka život, ktorý som dostal, mám len jeden a je na mne ako s ním naložím. Môžem sedieť v práci 8 hodín denne, potom ísť domov, najesť sa, zapnúť telku a otvoriť si pivo, alebo po práci ísť s partiou na menší cyklistický výlet, či prípadne do kina, skrátka mám na výber. Samozrejme každý máme svoje obmedzenia, čiže ak mám zlomenú nohu, tak si na ten bicykel asi nesadnem, ale viaceré naše obmedzenia sú len dočasné, a mnoho z našich obmedzení je len v našej hlave, že si sami neveríme alebo sme príliš pohodlný a lenivý na to, aby sme niečo zmenili.
Najhoršie ako môžem so svojim životom naložiť, je tak, že budem nariekať na nepriazeň osudu a tak premrhám nespočetné množstvo príležitostí zažiť niečo výnimočné, či pomôcť blízkym. „Osud“ každého z nás svojim spôsobom skúša a z času to azda nemáme ľahké. Nedávno ma však veľmi povzbudilo konštatovanie jedného známeho, ktorý povedal, že na to aké som mal niektoré etapy života náročné, tak obdivuje to kde som, a kam som to dotiahol. Paradoxné je, že mám pocit, že som tam kde som aj vďaka nemu, a mnohým ďalším blízkym, ktorý ma povzbudzovali a viedli. Dôležité bolo však moje rozhodnutie nepoddať sa osudu, a ísť po ceste ďalej, napriek tomu, že tá cesta bola občas krivoľaká a plná nástrah, ale tie sa mi vďaka Božej pomoci, pomoci blízkych, ako aj svojej pevnej vôli podarilo zvládnuť.
V neposlednom rade uznávam, že síce som už toho veľa v živote zažil, tak viem, že ešte veľa skúšok a nástrah ma v živote čaká, ale verím tomu, že som si postupne vybudoval zdroj sily, ktorý mi bude pomáhať aj v budúcnosti, a vďaka tým spomínaným 3 pilierom – Boh, rodina a známy, vlastná pevná vôľa, dokážem prekonať mnohé prekážky.
