Na aute chýbali spätné zrkadlá. Teda vlastne nechýbali, len neboli na svojich miestach. Ležali pohodené na zemi vedľa auta. Určite to nebola žiadna nehoda - náhoda, auto parkovalo na svojom vyhradenom mieste a zrkadlá nikomu nemohli stáť v ceste. Rodinka bola stmutná, že aj v tejto milej krajine, žijú zlí ľudia, ktorí ničia to čo im nepatrí. A tak sa vybrala na policajnú stanicu, ktorá bola len o ulicu ďalej.
Na stanici vo vestibule povedali o čo ide a milý usmievavý policajt ich zaviedol ku kolegovi. Za stolom sedel "obor" s náušnicou v uchu. S takou vizážou, by ho v Hollywoode obsadili určite za piráta alebo za nejakého zloducha. Rodinka sa najprv zľakla jeho výzoru, ale keď veliký policajt prehovoril, obavy boli preč. Vypočul si čo sa stalo, spísal zápisnicu a poslal kolegu zdokumentovať škody. Vysvetlil čo a ako. Pri odchode sa rodinka nesmelo spýtala, či by im nevedel poradiť, kde nájdu autoservis príslušnej značky auta, lebo tu žijú krátko a nevyznajú sa. Policajt sa zamyslel a povedal: "Ja neviem, ale môj kolega má podobné auto, zavolám ho." Kolega došiel rovno so "Zlatými stránkami". "Nemám tu vizitku servisu, tak vám to vyhľadám". Policajt, nalistoval adresu, dokonca vlastnoručne ju odpísal na papierik a namaľoval malú mapku, ako sa k servisu dostať. Rodinka sa na seba len neveriacky pozrela, keď dostala papierik. Na také zaobchádzanie nebola zvyknutá od polície v svojej starej krajine... Zloducha, ktorí rodinke urobil škodu síce nenašli. Ale rodinka žila v krajine za siedmimi horami spokojne ďalej, lebo vedela, že v prípade potreby sú tu milí policajti, na ktorých sa dá spoľahnút.
(Zdá sa vám nepravdepobná táto rozprávka? Omyl, je na 99% pravdivo opísaná. Samozrejme nešlo o zážitok so slovenskou políciou. Veď to by policajt nemohol mať v uchu náušnicu! Aj tá je v príbehu pravdivá... Slovenský policajt by si taký módny výstrelok nemohol dovoliť, výzor je dôležitý a hlavne k tomu prísný výraz tváre. Ešte to tak, aby sa usmievali počas služby na ľudí, ktorých majú chránitť...)
