Obyčajná žena s vlastným názorom na dianie vo svete... Občas veľký optimista, ktorého život nepríjemne prekvapí... Zoznam autorových rubrík: O ľuďoch, Rodina, Recenzie, Trapasy zo života, Zo zahradky, Život za hranicami, Nezaradené
Bol októbrový večer a Viera sedela nad listami so sklonenou hlavou. V ruke pozerala na exekučný príkaz. Nechápala ako to mohlo dôjsť tak ďaleko. Všetko sa začalo zhruba pred 2 rokmi. Blížili sa Vianoce a syn chcel nový počítač. Aby mu urobila radosť zobrala si pôžičku. Vianoce boli nádherné, syn žiaril šťastím a ona tiež.
Predpoveď počasia na víkend bola skvelá. Takže na cestách bolo všetko čo malo kolesá - autá, motorky, bicykle. My sme sa vybrali do Álp na menšiu túru, kedže ich máme "za rohom". Kilometre, čo nás od nich delia sme sa rozhodli najprv zdolať autom.
Všimla som si ju ešte na nástupišti. Bol január, ľudia zababušení vo vetrovkach a kabátoch a teplých čižmách podupkávali a vyčkávali na autobusy. Ona podupkávala ešte o čosi viac. Na nohách mala čižmy na poriadne vysokých podpätkoch. Pri nich som sa pozastavila najprv, lebo moje praktické oko ich považovalo za vysoko nepohodlné. Celá bola vyobliekaná podľa najnovšej módy s bezchybným make-upom. Tmavé hnedé vlasy mala vyčesané do chvosta. Mohla mať asi 20 rokov a na mňa pôsobila, že ide prinajmenšom o nejakú začínajúcu modelku, ktorá sa chystá presadiť v zahraničí. Na môj vkus bola príliš načančaná, na to, že sa chystala 20 hodín "tlačiť" v autobuse. Náhoda chcela, že sme mali lístky vedľa seba. A keďže človek počas dlhej cesty má chuť konverzovať, tak sme sa dali do reči.
Vlastním nevideteľný plášť. Určite viete o čom hovorím. O tej čarovnej „peleríne, ktorú poznáme z rozprávok. Ten plášť, ktorý sme ako deti závideli Rumburakovi v rozprávkovom seriáli Arabela. Dnešné deti ho skôr poznajú z Herryho Pottera. Netuším odkiaľ ho mám, ani ako som k nemu prišla. Úžasné však? Aj ja som nadšená, že vlastním niečo také čarovné. Má to zatiaľ len jednu nevýhodu, neviem ho zatiaľ správne používať. Nemiznem vtedy, kedy by to vyhovovalo mne. Ale len tak z času na čas na mňa padne a ja som pre ostatných neviditeľná. Ten plášť už mám niekoľko desaťročí. Mám pocit, že ho vyrobila nejaká nešikovná čarodejnica, ktorá ešte neovládala svoje čary. Nepamätám si, žeby som niekedy zmizla v detstve, očividne sa mi dostal do vlastníctva až v dospelosti.
Každý človek, ktorý vyrástol v malinkej dedinke, pozná babky ohováračky. Tieto babky vedia, čo sa kde šuchlo, kto s kým, kedy a ako... Najlepšie sú tie, ktoré sa schádzajú po omši pri kostole a rozoberajú dianie v dedine. Keď potom takú babku stretnete, viete o chvíľku aj to čo, čo ste nechceli nikdy vedieť. Občas niečo prikrášlené, občas totálne pritiahnuté za uši... Aj mňa raz skoro "vydali" za dobrú partiu. Počas štúdia som raz cestovala domov z internátu na víkend. Na zastávke autobusu som prehodila s jedným dedinskýn mladým mužom - "inžinierom" pár zdvorilostných fráz. Rozprávali sme sa asi prvykrát v živote a mám pocit, že aj posledný. O mesiac kolovala po dedine správa, že s ním chodím a počase "sme boli dokonca zasnúbení"... Ako sme sa rozišli sa už ku mne nedostalo. :-D Po rokoch zase na tej istej autobusovej stanici...
