Obyčajná žena s vlastným názorom na dianie vo svete... Občas veľký optimista, ktorého život nepríjemne prekvapí... Zoznam autorových rubrík: O ľuďoch, Rodina, Recenzie, Trapasy zo života, Zo zahradky, Život za hranicami, Nezaradené
Bol októbrový večer a Viera sedela nad listami so sklonenou hlavou. V ruke pozerala na exekučný príkaz. Nechápala ako to mohlo dôjsť tak ďaleko. Všetko sa začalo zhruba pred 2 rokmi. Blížili sa Vianoce a syn chcel nový počítač. Aby mu urobila radosť zobrala si pôžičku. Vianoce boli nádherné, syn žiaril šťastím a ona tiež.
Nemecko je krajina zložená zo 16 spolkových krajín a čuduj sa svete každá spolková krajina má vlastný školský systém. Majú vlastné ministerstvá školstva, s vlastnými osnovami. Čo v prípade sťahovania sa v rámci Nemecka komplikuje deťom prechod zo školy na školu. My žijeme v Bavorsku a tak sa pomaly začínam v tom "našom" školskom systéme orientovať. Tento školský rok končí moja dcéra základnú školu a nás čoskoro čaká rozhodovanie kam ďalej. Nie, nemáme doma 14-15 ročnú slečnu, ako by ste čakali. Máme doma 9 ročné dievčatko, ktoré je v 4. ročníku základnej školy.
Predpoveď počasia na víkend bola skvelá. Takže na cestách bolo všetko čo malo kolesá - autá, motorky, bicykle. My sme sa vybrali do Álp na menšiu túru, kedže ich máme "za rohom". Kilometre, čo nás od nich delia sme sa rozhodli najprv zdolať autom.
Dnes ráno pri pohľade z okna sa mi časť mojej ešte detskej duše zaradovala. Waw, vonku je nádherne a ešte stále sneží... Super, guľovačka v škole cez prestávku, sánkovačka po škole... Domov dôjdem celá vymrznutá od zimy a premočené od snehu. Mama ma bude čakať s teplým čajom a ja budem v noci spať ako babätko. Určite postavíme aspoň jedného snehuliaka, prípadne skvelý snežný bunker...
Keď som sa presťahovala do Nemecka, cítila som sa divne. Nemyslím teraz na jazykovú beriéru ani na spolunažívanie s iným národom. Kultúrny šok som zažívala napríklad v obchodoch, na úradoch, u lekára. Ľudia boli od začiatku ku mne milí, ústretoví a snažiaci sa pomôcť aj v bežných situáciach.
Na túto milú knižku som naďabila náhodou. Prečítala som si v regionálnych novinách článok o tom, že získala titul „Najkrajšia detská kniha roka 2011”. A keďže pravidelne dcérke dopĺňam knižnicu slovenskými titulmi počas návštevy Slovenska, v čase letných prázdnin som ju vyhľadala a kúpila. Nadchlo ma, že kniha je pôvodná slovenská a nie je to preklad z iného jazyka. Aj ilustrácia na obale ma oslovila, kedže deti do určitého veku zaujímajú knihy len s obrázkami. Ak hľadáte darček pre deti vo veku 5-10 rokov, tak táto kniha je ideálna. Menším deťom môžete knižku predčítať a tie väčšie si dobrodružný príbeh prašiškriatka Celestína odohravajúci sa v pivnici s radosťou prečítajú samé.
Milujem chvíle, keď po pár mesiacoch prídem do rodnej dedinky a môžem sa zvítať s mojimi najbližšími. Moje prvé kroky vedú k nej. Milujem jej zvráskavenú tvár a ruky, ktoré sú síce nedokonalé po pár úrazoch, ale dokázali tak veľa. V jej šedomodrých očiach vidím láskavosť, ktorú vždy rozdáva plným priehrštím na všetky strany.
Keď sa v tomto čase vyberiete do Mníchova, určite si všimnete niečo nezvyčané. Hmýri sa to tu ľuďmi v bavorských krojoch. Začal sa totiž Októberfest a väčšina domácich si tam nedovolí ísť v civile, aj keď samozrejme to nie je žiadna nutnosť ani predpis. Mám rada toto obdobie práve kvôli tým krojom. Nosia ich bez rozdielu tínedžeri, ľudia v produktívnom veku aj dôchodcovia. Dokonca aj prisťahovalci, ktorí tu žijú. Mňa osobne nelákajú na Októberfest litráky piva, ktoré sa čapujú v stanoch. Ale skôr tá vonkajšia atmosféra.
Všimla som si ju ešte na nástupišti. Bol január, ľudia zababušení vo vetrovkach a kabátoch a teplých čižmách podupkávali a vyčkávali na autobusy. Ona podupkávala ešte o čosi viac. Na nohách mala čižmy na poriadne vysokých podpätkoch. Pri nich som sa pozastavila najprv, lebo moje praktické oko ich považovalo za vysoko nepohodlné. Celá bola vyobliekaná podľa najnovšej módy s bezchybným make-upom. Tmavé hnedé vlasy mala vyčesané do chvosta. Mohla mať asi 20 rokov a na mňa pôsobila, že ide prinajmenšom o nejakú začínajúcu modelku, ktorá sa chystá presadiť v zahraničí. Na môj vkus bola príliš načančaná, na to, že sa chystala 20 hodín "tlačiť" v autobuse. Náhoda chcela, že sme mali lístky vedľa seba. A keďže človek počas dlhej cesty má chuť konverzovať, tak sme sa dali do reči.
V našej multi-kulti Európe (ako sa Európe často "u nás" v Nemecku hovorí) sa hravo dohovoríte všade, keď ovládate aspoň čiastočne jeden svetový jazyk, ale ani slovenčina nie je na zahodenie. Veď vďaka nej väčšine slovanským jazykom hravo rozumieme. Občas ma ale zaráža prístup ľudí, ktorí si neuvedomujú, že ich reč nie je žiadny tajný kód a ľudia im naokolo môžu rozumieť. Samozrejme nenarážam na ľudi, ktorí sa s niekym rozprávajú v svojej rodnej reči. Ale hovorím o tých, ktorí ľudí ohováraju a pritom stoja od dotyčného človeka na jeden meter. Alebo rozprávaju v svojej reči tak, žeby sa človek aj v krčme červenal. Tak napríklad...
Vlastním nevideteľný plášť. Určite viete o čom hovorím. O tej čarovnej „peleríne, ktorú poznáme z rozprávok. Ten plášť, ktorý sme ako deti závideli Rumburakovi v rozprávkovom seriáli Arabela. Dnešné deti ho skôr poznajú z Herryho Pottera. Netuším odkiaľ ho mám, ani ako som k nemu prišla. Úžasné však? Aj ja som nadšená, že vlastním niečo také čarovné. Má to zatiaľ len jednu nevýhodu, neviem ho zatiaľ správne používať. Nemiznem vtedy, kedy by to vyhovovalo mne. Ale len tak z času na čas na mňa padne a ja som pre ostatných neviditeľná. Ten plášť už mám niekoľko desaťročí. Mám pocit, že ho vyrobila nejaká nešikovná čarodejnica, ktorá ešte neovládala svoje čary. Nepamätám si, žeby som niekedy zmizla v detstve, očividne sa mi dostal do vlastníctva až v dospelosti.
Za horami za dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, bývala jedna mladá rodinka. Zatiaľ si len zvykala na krajinu Za siedmymi horami, lebo tu bývala len krátko. Všetko sa jej tu zdalo iné. Domy krajšie. Ľudia tu boli milí a usmievavejší. Raz sa rodinka vybrala na výlet. Len čo však došla na parkovisko, čakalo ju nepríjemné prekvapenie...
Každý človek, ktorý vyrástol v malinkej dedinke, pozná babky ohováračky. Tieto babky vedia, čo sa kde šuchlo, kto s kým, kedy a ako... Najlepšie sú tie, ktoré sa schádzajú po omši pri kostole a rozoberajú dianie v dedine. Keď potom takú babku stretnete, viete o chvíľku aj to čo, čo ste nechceli nikdy vedieť. Občas niečo prikrášlené, občas totálne pritiahnuté za uši... Aj mňa raz skoro "vydali" za dobrú partiu. Počas štúdia som raz cestovala domov z internátu na víkend. Na zastávke autobusu som prehodila s jedným dedinskýn mladým mužom - "inžinierom" pár zdvorilostných fráz. Rozprávali sme sa asi prvykrát v živote a mám pocit, že aj posledný. O mesiac kolovala po dedine správa, že s ním chodím a počase "sme boli dokonca zasnúbení"... Ako sme sa rozišli sa už ku mne nedostalo. :-D Po rokoch zase na tej istej autobusovej stanici...
Predstavte si život bez elektriny... Žiadna automatická práčka, televízia a dokonca žiadny internet. Ja som si do dnes myslela, že nie som žiadny zhýčkanec ani žiadna závisláčka na technológiach. Mýlila som sa...
