Jana Víznerová
Corpus delicti
„Priniesla som vám ho... vezmite si!“ Po zaklopaní som rázne otvorila dvere, v ktorých sa najprv vystrčila ruka so strapcom hrozna a následne aj známa tvár.
V množstve slov človek stráca pojem o ich cene... A predsa by sa občas malo oplatiť niečo povedať. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
„Priniesla som vám ho... vezmite si!“ Po zaklopaní som rázne otvorila dvere, v ktorých sa najprv vystrčila ruka so strapcom hrozna a následne aj známa tvár.
„Nestačí to...“ Jeho oči (vpadnuté v bledej tvári) sa na mňa upierali s nástojčivosťou. Do takých očí človek nevládze dlho hľadieť. Musíš uhnúť pohľadom, hoci kontrolka svedomia žiari na zeleno... Keď sme sa stretli prvýkrát, automaticky (nehľadajúc očami jeho tvár) som sa zahĺbila do čítania papiera, čo otvára dvere nemocnice. A bolo to ťažké, jedno z najťažších čítaní.