reklama

Čo keby aj ja...?

„Nestačí to...“ Jeho oči (vpadnuté v bledej tvári) sa na mňa upierali s nástojčivosťou. Do takých očí človek nevládze dlho hľadieť. Musíš uhnúť pohľadom, hoci kontrolka svedomia žiari na zeleno... Keď sme sa stretli prvýkrát, automaticky (nehľadajúc očami jeho tvár) som sa zahĺbila do čítania papiera, čo otvára dvere nemocnice. A bolo to ťažké, jedno z najťažších čítaní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

„Nestačí to, prosím, mám bolesti...“ Opäť zaznie prosebný hlas. Dnes zas hľadím do papierov – podobne ako pred pár dňami - opäť pri tom istom človeku. Len teraz nemá na sebe civil, ale pyžamo.
Jeho matka sa vtedy opýtala: „Je to zlé?“ Hmmm, čo som jej mala povedať?!
„Je to veľmi, veľmi zlé...“ zašemotila som a ANI JEJ som nepozrela do očí. Nemám odvahu hľadieť do očí, keď nemôžem dať nádej. Klamať neviem. Mohli by v tých mojich vyčítať verdikt – prípad bez nádeje. Infaustný.
Hnusná rakovina! Ako je možné, že sa nejaké bunky zbláznia a začnú nekontrolovane rásť... ? Bujnieť... bujné hnusné príšery!!
„Doterajšie dávky morfínu nestačia...“ – konštatujú zdravotné sestry pohrúžené do kolotoča okolo pacientov. A čo keby som tu ležala ja? Zaznie kardinálna otázka. S ňou musí človek (pri lôžku pacienta) vybojovať svoj boj. Ani ten, čo nemá zatiaľ určenú diagnózu, ba ani žiadne príznaky, pred ňou neutečie: čo by som robil, keby... ?!
„Skúsme pridať ešte infúziu s Tramalom...“ zaznieva (môj) bezmyšlienkovitý povel.
Keby som tu bola ja... žiadala by som pravdu do očí. Napísala by som závet, usporiadala veci hnuteľné aj nehnuteľné (tých svojich pár švestiek a kopec papierov). Možno by som napísala knihu. O svojich láskach. Určite by som nemohla nenapísať: Milý homo sapiens, ži. Miluj, nech tí, ktorých máš rád, vedia, že sú tebou milovaní. Ďakuj Bohu, že môžeš dýchať, vnímať, bežať, milovať sa... Smej sa, dúfaj, raduj sa a plač, keď tvoj deň má zajtrajšok...
A v tomto okamihu prezrádzam skrytý motív svojich výstrelkov (pre okolie často nepochopiteľných): že naša rodinná karavána sa stále niekam ťahá, že šliapem do pedálov bicykla, dychčím po bežeckých chodníkoch, uchlipkávam z čaše s vínnym mokom, aj že frekventovane meriam cestu do kostola... A súvisia so mnou rôzne ďalšie čudáctva, pochybné pre usporiadane a slušne žijúcich ľudí. Len deti, tie sa nadšene pridávajú - s výskaním - bez komentárov - nešpekulujú.
„Podáme aj čípok...“ (Môj) Hlas znie pokojne - aj pokoj je darom pre iného človeka.
Rakovina. AIDS. Vždy tu bol nejaký pes, palica na človeka. Mor. Cholera. Hlad. Vojna.
„A objednáme transfúziu, v krvnom obraze je pokles...“ Nevdojak zdvihnem ruku a pohladím to bledé líce. Bude lepšie – pomyslím si v duchu. Veď kto dokáže, že za hranicou bolesti nebude lepšie?

Jana Víznerová

Jana Víznerová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V množstve slov človek stráca pojem o ich cene... A predsa by sa občas malo oplatiť niečo povedať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu