Sokrates nikdy neuvažoval o tom, že by žil - alebo zomrel - niekde inde. Po obvinení z bezbožnosti a "kazenia mládeže", súd mu dal na výber, buď odchod z Atén, alebo popravu. Vybral si to druhé, odišiel zo sveta, vypil odvar z bolehlavu.
Sokrates žil pred 2400 rokmi, vtedy boli Atény celkom iné. Nebudem s ním polemizovať a ani s tými turistami, ktorí sa vrátili z návštevy Atén znechutení. Aj pre mnohých blogerov sú Atény iba mestom plným bordelu, smradu, mačiek, imigrantov a grafitov. Každý z nás sa díva na svet svojimi očami. Atény sú v mnohých ohľadoch rozporuplné, a to tak na pohľad, ako aj vo vnútri. Mestá treba brať ako ľudí - každé má nielen malebné stránky, ale aj svoje bolesti, vrásky a dokonca aj jazvy.
Ja som sa snažil počas desiatich dní strávených v pulzujúcej štvormiliónovej metropole bolesti mesta nevnímať. Vychutnával som si v mojich predstavách nádheru starovekých Atén. Atény si podľa mňa vyžadujú, aby sme sa k nim správali s porozumením a úctou, čo som aj robil, keď som prechádzal ulicami gréckeho hlavného mesta, nadchýnal sa históriou a starovekými skvostami. Pozeral som sa na ne viac než s úctou. Dá sa inak správať k mestu ktoré nám prinieslo demokraciu, vedu, filozofiu, písomné zmluvy, divadlo, dane a školy? A pritom vrchol ich civilizácie, vložený medzi dve vojny, trval len 24 rokov - v dejinách ľudstva je to blesk na letnej oblohe.
Založenie mesta Atény sa stráca v hlbinách tisícročí.
V mojom blogu:
som opísal cestu legendárneho aténskeho politika a zákonodarcu Solóna (630 – 560 pred n.l.) do Egypta. Na kamenných stélach v chráme bohyne Neith v meste Säis uvidel hieroglyfmi zapísanú správu o tajomnej ríši Atlas/Atlantis, vytvorenej bohom mora - Poseidónom. Príbeh vytesaný do kameňa hovoril o tom, ako v hlbokej minulosti hrdinskí Aténčania porazili námornú veľmoc číslo jedna – Atlantídu. Tá bola potom zemetraseniami a povodňami zmietnutá zo zeme. Najvýznamnejší grécky filozof Platón (428 – 347 pred n.l.) opísal informácie prinesené z Egypta Solónom vo svojich spisoch Timaois a Critias. Väčšina atlantológov a Wikipedia tiež, na základe správy Solóna a spisov Platóna robí záver, že ak Atlantída existovala a Aténčania s ňou bojovali, muselo k tomu dôjsť niekedy okolo roku 9600 pred n.l. Iná skupina atlantológov považuje takéto datovanie za chybné a boj Aténčanov (a teda aj zánik Atlantídy), zaraďuje do obdobia okolo roku 2200 pred n.l. Pravdu o presnom dátume vzniku Atén je zahalená plášťom tajomstva.
Napadá ma múdrosť vyslovená o pravde starovekým gréckym historikom a filozofom Plutarchosom (46 – 127 n.l.): „Dúha nie je nič iné, ako odraz slnečného lúča. Ani rozprávka nie je nič iné, ako zahalená pravda.“
Podľa gréckej mytológie, mesto Atény založil Kekrops, napoly človek a napoly had, stal sa prvým mýtickým kráľom (2. – 3. tisícročie pred n.l.) Podľa neho sa mesto najskôr volalo Kekropia. Potom ho premenovali na počesť Atény, bohyne múdrosti. Aténa darovala mestu plodný olivovník - zdroj života a bohatstva. V spore s Poseidónom, bohom morí, ponúkajúcim mestu zdroj slanej vody, Aténa zvíťazila a stala sa patrónkou mesta. Okolo 10. storočia pred n. l. osadníci vytvorili dvanásť osád, Atény boli z nich vždy dominantné.
Mýtický kráľ Théseus sa zaslúžil o zjednotenie miest v Attike pod Atény po tom, ako si podmanil svojho hlavného konkurenta, mesto Eleusis. V rámci slávnosti zjednotenia miest, na počesť bohyne Atény, konali sa prvé Panathénske hry.
Atény – kolíska západnej civilizácie
Atény sa väčšinu svojej histórie pripravovali na vojnu, boli vo vojne, alebo sa z nej zotavovali. Ale v období medzi perzskou a peloponézskou vojnou, od roku 454 do roku 430 pred n. l., bolo mesto v mieri a prekvitalo. Bol to vrchol "zlatého veku" Atén.
Akropola
Vtedy došlo aj k rekonštrukcii Peržanmi zničenej Akropoly. Postaral sa o to politik, rečník a zástanca demokracie v starovekých Aténach, Perikles. V demokratickom aténskom svete nemohol Perikles výstavbu gigantického chrámu iba tak jednoducho nariadiť, musel k tomu získať hlasy Aténčanov. Bol však výborným rečníkom a tak zhromaždenie občanov, ktorého sa muselo zúčastniť minimálne 6-tisíc mužov z celkového počtu 50 –tisíc Aténčanov s volebným právom, veľkolepý plán odsúhlasilo. Perikles teda získal súhlas s realizáciou ambiciózneho a nákladného stavebného projektu. Tak bol v roku 438 pred n.l. vybudovaný Parthenón, najznámejšia grécka pamiatka. Bol to najvýraznejšie sochársky prepracovaný grécky chrám aký bol kedy postavený, vrátane kolosálnej sochy Atény, umiestnenej v ňom. Zhotovil ju Phidias, najväčší sochár svojej doby. Predstavujem si, ako úžasne musel Parthenón vyzerať, keď bol pred 2500 rokmi postavený.
Parthenon však nebol najposvätnejšou stavbou na Akropole, takou bol chrámový komplex Erechtheion. Jeho stavba bola dokončená v roku 406 pred n.l. Najdôležitejšou časťou komplexu bola drevená socha bohyne Atény, vraj spadla z neba. Pochádzala ešte z mykénskych dôb. Socha bola umiestnená pod zlatou lampou, ktorá nepretržite svietila.
Ktosi múdry charakterizoval starovekých Aténčanov takto: „boli málo početní, málo mocní, málo organizovaní, ale napriek tomu, mali úplne novú predstavu o tom, na čo slúži ľudský život, a po prvýkrát ukázali, na čo slúži ľudská myseľ". Iné grécke mestské štáty boli väčšie (Syrakúzy), bohatšie (Korint) alebo mocnejšie (Sparta). Napriek tomu Atény vyprodukovali spústu geniálnych mozgov - od Sokrata, cez Platóna, Pytagorasa, ... až po Archimedesa a Aristotela, oveľa viacej ako ktorékoľvek iné mesto ktoré svet videl predtým alebo potom.
A viete prečo sa v kedysi malom a špinavom meste mohla rodiť toľká genialita? Bolo to práve systémom verejného života, nútil Aténčanov do aktivity. Starovekí Aténčania nemohli len tak pasívne posedávať, ich občiansky život nebol dobrovoľný. Tí ktorí sa odmietali zúčastňovať na verejných záležitostiach, boli označovaní za „idiotes“. Staroveký historik Thukydides napísal: „Človek ktorý sa nezaujímal o štátne záležitosti, nebol človekom ktorý sa stará o svoje veci, ale človekom, ktorý vôbec nemal čo robiť v Aténach."
Neveľké mesto, hoci bez palácov, postavené poväčšine z dreva a slnkom vysušenej hliny, bolo priaznivé pre rozvoj myslenia. V domovoch sa iba prespávalo, všetok čas trávili starovekí Aténčania v účasti na zasadaniach pri riadení verejného života, debatách na trhu, cvičeniami v telocvičniach, alebo na zápasisku. O telo sa bolo treba starať rovnako dôkladne, ako o myseľ.
Grécka agora
- sa často označuje za miesto zrodenia demokracie, srdce aténskeho demokratického experimentu. Bol to priestor využívaný k diskusii o filozofii, politike, udalostiach, náboženstve a právnych záležitostiach, spolu s trhoviskom. Boli tu verejné a obecné budovy, rovnako ako parky, stromy, fontány a sochy.
V Aténach, v časoch rozvinutej demokracie, každý slobodný občan, bez ohľadu na majetok, mal rovnaké práva. Keď však chcel získať postavenie aby jeho slovo malo váhu, potreboval vzdelanie, rozvinuté rétorické schopnosti a dôležitá bola aj logika. Služby v tejto oblasti poskytovali sofisti. Sofisti boli tzv. “ učitelia múdrosti “. Za honorár vyučovali gramatiku, poetiku, mytológiu, filozofiu náboženstva a rétoriku.
Aténčania darovali svetu aj slovo „sympózium“. Jednou z obľúbených zábav Aténčanov bolo sympózium – doslova „spoločné popíjanie“. Intelektuálne rozhovory sa neobišli bez vína a to v hojnom množstve. Hoci starovekí Gréci nadšene podporovali striedmosť, zriedkavo ju praktizovali.
Ale nič netrvá večne. Historik Herodotos nám zanechal múdrosť: „ľudské šťastie nikdy nezostáva dlho na jednom mieste“, zdá sa že ani genialita nie. Ako hovoria historici, Aténčania urýchlili svoj zánik tým, že podľahli „plazivej márnivosti“. Domy sa zväčšovali a boli honosnejšie, zväčšovali sa aj rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Ľudia sa uzatvárali do seba, stali sa individualistami. Zatiaľ čo sofisti predvádzali svoje „rétorické akrobacie“, kedysi pulzujúci mestský verejný život degeneroval.
Dejiny Grécka a Atén sú najdlhšie zaznamenanými dejinami zo všetkých európskych krajín.
Historický vývoj aténskej oblasti je písomne doložený už od 2. tisícročia pred n.l. Zopakujme si základné informácie.
Atény sa nachádzajú v historickom regióne Attika (juhovýchodný región stredného Grécka).
Celkový počet obyvateľov mestskej aglomerácie je štyri milióny. To znamená, že v Aténach žije viacej ako tretina všetkých Grékov.
Atény majú bohatú históriu. V klasickom období (5. storočie pred n. l.) dosiahol mestský štát svoj vrchol a určil mnohé trendy vo vývoji neskoršej európskej kultúry.
Národné archeologické múzeum
Históriu si treba pripomínať v múzeách. V Aténach si ich môžete pozrieť desiatky. Ak si máte vybrať iba jedno jediné, malo by to byť Národné archeologické múzeum. Medzi viac ako 11 000 exponátmi je veľa hviezdnych kúskov.
Z vraku lode, ktorá sa potopila okolo roku 70 pred n.l. pri gréckom ostrove Antikythéra, bol vylovený staroveký technický prístroj. Vyvolal senzáciu vo vedeckých kruhoch a veľa špekulácií a konšpiračných teórií. Prístroj bol vyrobený v polovici 2. storočia pred n.l. a jeho presné využitie nie je známe. S vysokou pravdepodobnosťou ide o astronomický prístroj, umožňujúci zaznamenávať pohyb Slnka a Mesiaca, vypočítavať dráhu nebeských telies a predpovedať zatmenie, akýsi prvý počítač. Technické zariadenie sa skladalo s 37 ozubených koliesok umiestnených v bronzovej bedničke s troma ciferníkmi. Bolo schopné používať také diferenciálne prevody, o existencii ktorých sme do 16. storočia nemali ani tušenie. Celková úroveň zhotovenia a zložitosti by v modernej dobe bola možná až s objavmi v 18. storočí. Nález tak vyvolal celú radu otázok o inteligencii a nadčasovosti starovekých obyvateľov planéty.
Pohrebisko Kerameikos
História je ukrytá aj na cintorínoch. Jedným takým v Aténach je pohrebisko Kerameikos. Pochovávalo sa tu už od 12. storočia pred n.l.. Staroveké náhrobky sú umeleckými dielami. Tie najzachovalejšie môžete uvidieť v miestnom múzeu na pohrebisku a v Národnom archeologickom múzeu.
Staroveká grécka filozofia
Mesto sa spája najmä s filozofmi Sokratom, Platónom a Aristotelom, ktorí položili základy európskej filozofie, s tragédmi Aischylom, Sofoklom a Euripidom, ktorí boli priekopníkmi drámy, a s politickým systémom starovekých Atén - demokraciou.
Časové obdobie starovekej gréckej filozofie sa pohybuje od 7. storočia pred n.l. až po rok 529 n.l., kedy byzantský cisár Justinián zatvoril Platónsku akadémiu.
Lykeion
- bolo filozofické a vedecké učilište založené Aristotelom okolo roku 335 pred n.l.. Podľa stromoradia alebo stĺporadia (gr. peripathos) v Lykeione, kde sa Aristotelovi žiaci a nasledovatelia pri diskusiách prechádzali, dostali názov peripatetici. Bola to jedna zo štyroch veľkých aténskych škôl popri Platónovej Akadémií, Epikurovej Záhrade a Kolonáde stoikov.
Lykeion existoval celé stáročia a pravdepodobne ho zrušili až v roku 86 pred n.l., keď rímske vojská pod vedením Sullu vyplienili Atény. Pretrval dlho, hoci nie tak dlho ako Platónová Akadémia, ktorá v tej či onej podobe existovala do roku 529 n.l., teda určite dlhšie než akákoľvek európska univerzita.
Zachované Aristotelove práce sú podľa všetkého poznámkami k jeho prednáškam, ktoré mal v Lykeione. Zaoberal sa ohromujúcim množstvom rozmanitých disciplín: astronómiou, zoológiou, snami, metafyzikou, logikou, etikou, rétorikou, politikou, estetikou a aj tým, čo sa najčastejšie prekladá ako „fyzika“.
Dionýzovo divadlo
Atény boli veľkým a mocným mestom, jednou z kolísok gréckej kultúry. Počas zlatého veku Grécka (približne 500 až 300 rokov pred n. l.), mesto sa stalo významným kultúrnym centrom. Tu sa zrodilo divadlo v podobe v akej ho poznáme dnes.
Okolo roku 500 pred n.l., po tom ako sa zrútilo divadlo na Gréckej agore, bolo do svahu pod Akropolou vstavané Dionýzovo divadlo. Hostilo divadelné predstavenia hrané v rámci festivalov Veľkej Dionýzie. V počiatkoch vzniku divadelných predstavení dochádzalo k mnohým skvelým inováciám, vrátane využitia hercov. Na začiatku 6. storočia pred n.l. sa divákom prihováral monológom iba jeden herec. Jeho vystúpenie dopĺňal spevom a tancom zbor účinkujúcich (chorus). Bolo to práve tu, v Dionýzovom divadle pod Akropolou, počas týchto starovekých súťaží, kde prvý krát herec na javisku prehovoril s iným hercom. Dvaja herci často hrali v jednom predstavení viacero rolí, menili masky a kostýmy.
Atény - ako súčasť Rímskej a Byzantskej ríše
Po skončení zlatého veku zostali Atény dôležitým mestom, až do rozkvetu Rímskej ríše. V 2. storočí pred n.l. sa Atény a celé Grécko, stávajú súčasťou Rímskej ríše.
Najdôležitejšou a najznámejšou budovou vo vnútri Rímskej agory je Horologion, známy aj ako Veža vetrov. Je jednou z najfascinujúcejších archeologických pamiatok starovekého Grécka. Zatiaľ čo väčšina archeologických pamiatok v Aténach sú staré chrámy, táto staroveká stavba je absolútny technický zázrak. Postavil ju v polovici 1. stor. pred n.l. Andronikos Kyrrhestos, grécky astronóm z Kyrrosu v Macedónsku. Fungovali v nej veľmi presné hydraulické hodiny, jej súčasťou bolo osem slnečných hodín a veterná ružica zlatého Tritóna na vrchole veže. Podľa práve vanúceho vetra, Tritón ukazoval trojzubcom na jedného z ôsmich bohov vetra, zobrazených na priečeliach ôsmich stien veže. Smer vetrov bol v staroveku veľmi dôležitý, hlavne pre námorníkov, akými boli Aténčania. Rôzne vetry boli často sprevádzané rôznymi typmi počasia. Veža vetrov bola čosi ako prvá meteorologická stanica na svete.
Osem rôznych vetrov identifikoval Aristoteles už v 4. storočí pred n.l. Nikde inde v starovekom svete nebolo osem vetrov (osem bohov) zobrazených tak majstrovsky, ako na Veži vetrov.
V strede na obrázku je Zephiros, boh západného vetra, v záhybe plášťa má jarné kvety, prináša jar. Vľavo Skiron je bohom severozápadného vetra, z kotlíky sype žeravé uhlie, prináša letné horúčavy. Vpravo Lips je bohom juhozápadného vetra, drží kormidlo lodi, má nepredvídateľný charakter, prináša priaznivý vietor na plavbu, alebo naopak, ničí lode.
Byzantský cisár Justinián I. v roku r. 529 zakázal všetky pohanské kulty, jediným náboženstvom sa stalo kresťanstvo. Z aténskej Akadémie vyhnal posledných 7 učiteľov a Platónových žiakov. Utiekli do Perzie, hľadajúc priazeň kniežaťa Chostova známeho svojou učenosťou a láskou k antickej filozofii. Atény stratili svoju niekdajšiu veľkosť a stali sa malým provinčným mestečkom.
V 13. až 15. storočí si na mesto nárokovali byzantskí, francúzski a talianski rytieri z Latinskej ríše. Tí začiatkom trinásteho storočia vytvorili križiacky štát - Aténske vojvodstvo (1204 – 1456).
Atény - ako súčasť Osmanskej ríše
V roku 1456 dobyli Aténske vojvodstvo osmanskí Turci. Životné podmienky sa zhoršili, počet obyvateľov mesta sa zmenšoval.
Atény boli v tomto období nepriaznivo ovplyvnené aj častými vojnami medzi Tureckom a Benátskou republikou. Takto bol 22. septembra 1687, počas útoku na mesto vojskami benátskeho generála Francesca Morosiniho, benátskym delostrelectvom zničený Parthenón na Akropole.
Grécka vojna za nezávislosť
S úpadkom hospodárstva a rastúcim daňovým a politickým útlakom, stupňovala sa nespokojnosť gréckeho obyvateľstva s osmanskou nadvládou. Samotná revolúcia a Grécka vojna za nezávislosť vypukla roku 1821. Po víťaznom boji, na londýnskej konferencii troch veľmocí: Anglicka, Francúzska a Ruska, bolo vyhlásené Grécke kráľovstvo. Závery tejto konferencie uznala Osmanská ríša v roku 1832.
Park Pedion tou Areos – je jedným z najväčších a najkrajších aténskych parkov, je venovaný hrdinom gréckej protiosmanskej revolúcie. Jeho názov znamená „pole Área“, starogréckeho boha vojny. My Área skôr poznáme pod jeho rímskym ekvivalentom – Mars.
Hneď za hlavným vchodom do parku stojí 6 metrov vysoká bronzová socha gréckeho kráľa Konštantína I.. Vládol v rokoch 1913 – 1917 a 1920 – 1922 a úspešne viedol grécke vojská počas balkánskych vojen v rokoch 1912 – 1913.
Atény - hlavné mesto Gréckeho kráľovstva
Keď Grécko po revolúcii v roku 1821 vyhlásilo nezávislosť, jeho oficiálnym hlavným mestom bolo mesto Nafplion na severe Peloponézu. Francúzsko, Anglicko a Rusko uzavreli 7. mája 1832 dohodu o tom, že vládcom Gréckeho kráľovstva sa stane Otto, syn bavorského kráľa Ľudovíta I. Bavorská administratíva sa rozhodla vytvoriť modernú identitu krajiny, ktorá by vychádzala zo slávy antického Grécka. Hlavné mesto preto presunuli do Atén, vzhľadom na ich slávnu minulosť najväčšieho mesta gréckej klasickej antiky.
V tom čase mali Atény približne 4 000 až 5 000 obyvateľov, ktorí sa nachádzali najmä v dnešnej štvrti Plaka. Architekti dostali za úlohu vytvoriť plán mesta, ktorý potom upravil Leo von Klenze, dvorný architekt Ľudovíta I. Mesto bolo nanovo vystavené v európskom štýle. Pôvodné námestie dnešnej Syntagmi bolo v podstate veľkou predzáhradkou kráľovského paláca. Predné rody krajiny si tu začali stavať svoje sídla, aby boli blízko kráľovi. Tieto sídla prežívajú dodnes, ako staré hotely, ambasády a múzeá. Medzi najvýznamnejšie verejné budovy postavené v týchto prvých rokoch patria Aténska univerzita (1837 - 1950), Starý kráľovský palác (dnes budova gréckeho parlamentu, 1836 - 1843) a Stará budova parlamentu (1858).
V roku 1843 námestie Syntagma upchal rozbúrený dav. Ľud požadoval „syntagma“, čiže „ústavu“. Kráľ z balkónu paláca predniesol prejav a udelil svojmu ľudu, predkovia ktorého tento koncept vymysleli – demokraciu. Toto miesto je od tej doby známe ako námestie Ústavy, čiže námestie Syntagma. V kráľovskom paláci sídli od roku 1932 grécky parlament.
Predtým, v rokoch 1875 – 1932, grécky parlament zasadal v paláci na ulici Stadiou. Dnes je tu Národné historické múzeum krajiny.
Theodoros Kolokotronis (1770 - 1843) bol grécky generál a popredný vodca gréckej vojny za nezávislosť proti Osmanskej ríši. Kolokotronisovým najväčším úspechom bola porážka osmanskej armády v bitke pri Dervenakii v roku 1822. V roku 1825 bol vymenovaný za hlavného veliteľa gréckych síl na Peloponéze. Kolokotronis dnes patrí medzi najuznávanejších protagonistov vojny za nezávislosť.
Zbierka múzea obsahuje zaujímavé historické predmety z obdobia od pádu Konštantínopolu do rúk Osmanov v roku 1453, až po druhú svetovú vojnu. Zameriava sa najmä na obdobie gréckej revolúcie a následného vzniku moderného gréckeho štátu. Medzi vystavenými predmetmi sú zbrane, osobné veci a spomienkové predmety historických osobností, historické obrazy gréckych a zahraničných umelcov, rukopisy, ako aj veľká zbierka tradičných krojov z rôznych regiónov Grécka. Zbierka je vystavená na chodbách a v miestnostiach budovy, zatiaľ čo veľká centrálna sála Národného zhromaždenia sa využíva na konferencie.
Športové hry
Športové hry sa začali konať v rámci festivalov v starovekom Grécku najneskôr už v roku 776 pred n.l..
Štadión Panathenaic bol postavený aténskym štátnikom Lykurgom v roku 330 pred n.l. V roku 144 n.l. bol prestavaný rímskym senátorom Herodesom Attikom. Je celý z mramoru a má kapacitu 50 000 miest.
V roku 1896 sa na zrekonštruovanom Panathenaic štadióne konali prvé moderné olympijské hry. Dnes, na tomto historickom štadióne, pred každými letnými a zimnými olympiádami, zástupcovia mesta Atén zapália pochodeň a odovzdajú olympijský oheň hostiteľskej krajine. V múzeu pod štadiónom si môžete pozrieť pochodne zo všetkých olympiád.
Grécko ako republika
V roku 1924 bola v Grécku vyhlásená republika, no v roku 1946 bola opätovne nahradená monarchiou.
V 20. rokoch 20. storočia vzrástol počet obyvateľov mesta na 2 milióny. Aténčania a ich potomkovia ktorých Osmani vyhnali z Malej Ázie, na základe grécko-tureckej zmluvy o výmene obyvateľstva, masovo sa vracali do svojej vlasti.
V 20. storočí, s prílivom uprchlíkov a industrializáciou priťahujúcou robotníkov z vidieku, populácia Atén explodovala. Príliv ľudí do rozľahlého mesta pokračuje. Jeden z troch Grékov dnes žije v tejto 4-miliónovej metropole.
Na základe londýnskej a bukureštskej mierovej zmluvy z roku 1913, ktorá nasledovala po balkánskych vojnách v rokoch 1912 a 1913, Grécko takmer zdvojnásobilo svoje územie a počet obyvateľov.
Počas druhej svetovej vojny Atény okupovali nemecké vojská. Na námestí, pred metropolitnou katedrálou Zvestovania Panny Márie stojí socha arcibiskupa Damaskinosa Papandrea. Počas druhej svetovej vojny bol aténskym arcibiskupom a po vojne regentom kráľa Juraja II. a predsedom gréckej vlády. Damaskinos tiež v tichosti nariadil kostolom, ktoré patrili pod jeho jurisdikciu, aby rozdávali kresťanské krstné listy Židom utekajúcim pred nacistami. Zachránil tak životy tisícom Židov v Aténach a okolí.
Skupina vojenských dôstojníkov uskutočnila v apríli 1967 v Grécku štátny prevrat. Junta zosadila kráľa, zrušila občianske slobody, rozpustila politické strany, zaviedla cenzúru a zatkla väčšinu opozície. Takýto stav trval sedem rokov až do novembra 1973, kedy sa niekoľko desiatok študentov zabarikádovalo v Aténskej polytechnickej univerzite a začalo vysielať protivládne správy. Skupina vyzývajúca na zvrhnutie junty sa rozrástla na niekoľko tisíc ľudí. Vláda bola rozhodnutá túto vzburu potlačiť a 17. novembra prevalil bránu na univerzite tank sprevádzaný políciou a vojskom. Počas nasledujúcich dní došlo k veľkému krviprelievaniu, ktoré malo za následok smrť 40 demonštrantov. Toto povstanie bolo katalyzátorom budúcich udalostí, ktoré viedli k pádu junty, a 17. novembra 1974 sa v Grécku konali prvé slobodné voľby po viac ako desiatich rokoch.
Budova Aténskej polytechnickej univerzity leží iba pár metrov od Národného archeologického múzea. Hneď za bránou univerzity uvidíte obrovskú bronzovú hlavu. Donedávna ležala pri hlave aj tankom zdemolovaná brána. Je to pamätník všetkým, ktorí zahynuli v povstaní proti vojenskej junte.
Vstup Grécka do EÚ v roku 1981 priniesol Aténam nielen veľké investície, ale aj množstvo environmentálnych problémov v mestách. V priebehu 90. rokov 20. storočia mestská samospráva úspešne zaviedla moderné opatrenia na boj proti smogu, vďaka čomu sa dnes v meste smog neobjavuje ani pri teplotách nad 40 stupňov Celzia.
Dopravná situácia sa trochu zlepšila rekonštrukciou existujúcich a výstavbou nových diaľnic a v predvečer olympijských hier v roku 2004 aj výstavbou novej linky metra.
V decembri 2008 vypukli v meste nepokoje, ktoré rýchlo zachvátili Grécko a otriasli Európou. Spúšťačom masových protestov, ktoré často prerástli do pogromov a nepokojov, bolo zabitie 16-ročného tínedžera aténskou policajnou hliadkou a tiež vysoká miera nezamestnanosti.
V roku 2010 sa Atény stali hlavným ohniskom masovej občianskej neposlušnosti a celonárodných štrajkov na protest proti protikrízovým opatreniam vlády.
Naše Parlamentné listy priniesli 23. marca 2019 článok, je stále aktuálny:
"Kríza v Grécku sa už síce skončila, ale ľudia zmenu k lepšiemu necítia.
Rôzne vlády v Grécku si požičali nad kapacitu krajiny. Jej verejný dlh sa zvýšil tak vysoko, že v roku 2010 už investori neboli ochotní naďalej financovať vládu v Aténach. Grécko tak muselo požiadať o záchranu partnerov v eurozóne a Medzinárodný menový fond (MMF).
Nasledovali roky dramatických rokovaní, keď politici hľadali riešenie, ako odvrátiť odchod Grécka z menovej únie. Záchrana Atén bola dôležitá pre prežitie eurozóny, ale aj pre odvrátenie vážnych problémov na svetových trhoch, vrátane Wall Street.
Po prvom záchrannom programe v roku 2010 nasledovali ďalšie dva. To znamenalo, že od roku 2010 do augusta 2018 sa krajina musela spoliehať len na pomoc medzinárodných veriteľov. A tiež pristúpiť k ráznym škrtom vo výdavkoch a úsporám. Osem rokov uťahovania opaskov vyvolalo politické a sociálne nepokoje.
Od vlaňajšieho augusta sa grécka vláda snaží ukázať, že úsporné opatrenia sa skončili, a to poskytnutím dodatočných finančných prostriedkov nižším a stredným triedam. Ale obyčajní Gréci tvrdia, že nebadajú výraznejší rozdiel vo svojich životoch.
Sociálna a ekonomická situácia priemerného gréckeho občana je tak stále ťažká."
Čo ma popri pamiatkach zaujalo a čo sa udialo počas 10 dní strávených v Aténach?
Výmena stráží pri hrobe neznámeho vojaka pred budovou parlamentu na námestí Syntagma, je jednou z najväčších turistických atrakcií, nemôžem ju vynechať.
Palác a Hrob neznámeho vojaka sú strážené hojne fotografovanými „Evzones“. Čestná stráž sa každú hodinu mení. Vojaci majú na sebe tradičné topánky s bambulou, ktoré preslávili Evzones. Títo horskí bojovníci zúrivo bojovali v gréckej vojne za nezávislosť na začiatku 19. storočia. Hovorí sa, že sukňa slávnostnej rovnošaty Evzones má 400 záhybov – jeden za každý ťažký rok tureckej okupácie.
Nie všetky grafity v Aténach sú iba nastriekanými čarbanicami s vulgarizmami. Aténčania nimi zvyknú reagovať aj na aktuálne pálčivé problémy života.
Odstúpenie gréckeho ministra lodnej dopravy Miltiadisa Varvitsiotisa. Dôvodom bola smrť oneskoreného cestujúceho, ktorého členovia posádky strčili 5. septembra 2023 do mora, keď sa snažil násilím dostať na palubu odchádzajúceho trajektu. Incident je zachytený na videu a zdieľaný na sociálnych sieťach. Tento surový čin vyvolal obrovský hnev v celej námornej krajine.
Demonštrácia na námestí Syntagma, ktorej sme sa v nedeľu 10. septembra 2023 nechtiac stali svedkami, počas sledovania výmeny stráží pred Hrobom neznámeho vojaka.
Podľa údajov gréckej polície, asi 2500 ľudí sa zhromaždilo na námestí Syntagma na proteste proti plánu vlády začať s vydávaním biometrických občianskych preukazov. Časť občanov Grécka to považuje za krok smerom k sledovaniu spoločnosti a žiada referendum o tejto vážnej téme. Grécka vláda oznámila, že s vydávaním nových biometrických pasov totožnosti začne už 25. septembra.
Záťah polície proti drogám – predpokladám že išlo o drogy.
Celá akcia netrvala viacej ako minútu. Na ulici zastali dve motorky a vyskočili z nich štyria policajti. Zadržali dvoch mužov, nepokúsili sa utiecť. Policajti ich bleskovo prehľadali a našli u nich plastové sáčky. Muži, pod dohľadom policajtov, vysypali obsah sáčkov do kanalizácie a tým všetko skončilo. Všetci aktéri sa rozišli.
A čo na záver?
Posledná veta ktorú filozof Sokrates vyslovil počas súdneho procesu bola: „Nastala hodina odchodu a ideme svojimi cestami, ja zomrieť a vy žiť. Čo je lepšie, vie len Boh“. Sokrates sa obával o budúcnosť Aténčanov a podľa toho čo sme zažili v tomto meste za krátkych 10 dní, jeho obavy boli opodstatnené.
