Rad by som najprv odpovedal na druhu otázku. Prečo nie? Určite nie všetci, ale ak už viete po Anglicky a hľadáte novu výzvu – jazyk ktorý je diametrálne odlišný od Európskych – tak Čínsky jazyk je dobra voľba. Čínsky písomný a foneticky systém je z úplne inej dimenzie. Preto je akvizícia Čínskeho jazyka niečo ako veľmi poctivá drina v posilňovni pre Váš mozog. K tomu všetkému ak sa politická situácia zlepši a Čínska ekonomika bude napredovať ďalej, možnosti využitia Čínskeho jazyka budú len rasť. Čínsky jazyk je už vo východoázijskom regióne niečo ako Nemčina u nás.
Možnosť že Čínština sa stane medzinárodným jazykom nevidím ako reálnu, keďže Čínska kultúra je dosť insularna a konzervatívna, a tak predpokladám že Anglicky jazyk ostane naďalej lingua franca. Lenže jazyková kontinuita v budúcnosti nemusí odzrkadľovať kontinuitu medzinárodných mocenských pomerov.
Na západe panuje názor že ako liberálna, otvorená, a tolerantná spoločnosť ma každý zápas s totalitou už hneď na začiatku napoly vyhratý. Tak akoby každý zápas automaticky začínal so skóre 1:0. Ten názor je založený na predpoklade že v demokratickej spoločnosti, ktorá zaručuje ľudom iste slobody, sa automaticky najviac inovuje. Naopak, v spoločnosti kde ľudia nemajú také slobody sa radšej všetci zaradia do davu aby z neho nevyčnievali a to sa odzrkadľuje v kultúrnych črtách ktoré tlmia kreativitu a schopnosť inovať. Taká spoločnosť potom musí nove technológie od vyspelého západu kupovať, alebo v horšom prípade kradnúť, aby dokázala ekonomicky napredovať.
Tento názor sa hlavne prejavuje v diskusiách o Číne. Nie je tajomstvom že Čínsky ekonomicky zázrak stoji vo veľkej miere na západných technológiách a západnom trhu. Nielen na tom, samozrejme. Je to tiež aj kombinácia kultúry, ktorá si váži pracovitosť, a tiež aj rozhodnutí politických elít liberalizovať ich ekonomiku. Stále však dominuje skepsa ohľadom Čínskej ekonomiky a jej schopnosti vyprodukovať značky ktoré by dokázali konkurovať na západných trhoch.
Situácia sa pomalí mení. Napríklad, v umelej inteligencii a v batériách, technológie ktoré sú absolútne nevyhnutne v 21. storočí, je Čína svetovým lídrom. Nedávno vyšla na povrch správa o tom ako revolučná batériová technológia vyvinutá v USA bola nakoniec odovzdaná zadarmo Číne. Tí s pevnými predsudkami o nadradenosti západnej civilizácie po precitaní podobných sprav si len upevnia svoje presvedčenie o neschopnosti Číny inovovať. S takým záverom im ale ujde pointa tohto celého príbehu. Cieľom Číny nie je sa stáť inovatívnou veľmocou. Jej cieľom je vyhrať. A v tomto konkrétnom prípade sa Čínsky predstavitelia zachovali ako strategicky hráči s dlhodobým planom, oproti investičným firmám v USA, ktoré hlavne hľadeli na krátkodobú návratnosť investície a tak odignorovali dôležitú technológiu a dopustili jej zužitkovanie konkurentom.
Ďalšia príčina na prehnane uspokojenie je číri nepomer ekonomickej sily západu oproti samotnej Číne. Ak sa pozrieme na hrubú ekonomickú silu krajín OECD, teda organizácie ktorá združuje skoro všetky zapadne krajiny, tak je to 3 až 4 ku 1. Lenže západ nie je jednotný hráč. OECD ma 38 členov v rámci ktorých funguje pluralitná spoločnosť s voľnejšími väzbami ako v tej čínskej.
Čo Čína postrada na ekonomickej sile si vie z časti vykompenzovať jednotou a koncentráciou svojich zdrojov na ich strategické využitie. Na druhej strane západná spoločnosť zápoli sama so sebou. Deformovaný individualizmus artikulovaný skrze neoliberálneho fetišizmu otvorených trhov vyhrotili rozkol v spoločnosti, čo znepriatelene vonkajšie sily využívajú prostredníctvom dezinformačných kampani.
Koncentrovanie zdrojov je ale dvojsečný meč. Krátkodobo takýto systém vie vyprodukovať výsledky, ale ak ostane nepozmenený pomalí skostnatie pod byrokratickou inerciou, v horšom prípade pod korupciou a rodinkárstvom. To sa netýka len štátnej sféry ako opisuje David Gaerber v Bullshit Jobs.
Aké sú možne scenáre?
Niponifikácia Číny alebo ríša stredných príjmov
Začiatkom 80. rokov sa predvídalo že Japonsko predbehne USA v HDP. Nie na občana ale v absolútnych číslach. Dnes to môže vyznieť čudne, ale v tom období rástla Japonska ekonomika veľmi prudko zatiaľ čo USA stagnovalo. Japonské značky dominovali trhom s vozidlami a elektronikou, akcie v Tokiu prerážali jeden strop za druhým. Japonsky trh s nehnuteľnosťami sa prehrial a Japonskí investori začali skupovať nehnuteľnosti v zahraničí – v USA napríklad Japonke firmy skúpili niekoľko známych budov, ako Rockefeller Center v New Yorku.
V mnohom vzostup Číny pripomína Japonsko. Tak ako aj Japonsko, aj Čína sa stala priemyselným gigantom a v dnešnej dobe je ťažko nájsť produkt ktorý sa v Číne nevyrába. Podobne ako aj v Japonsku, aj v Číne sa ekonomicky optimizmus a mentalita ktorá uprednostňuje investovanie nad konzumom pretavili do rastúcich cien aktív ako napríklad nehnuteľnosti, čo viedlo k veľkej bubline. Podobne ako aj Japonsko, aj Čína ma obrovský obchodný prebytok a je obvinená z manipulácie svojej meny na podporu exportu. Dokonca aj populačnou krivkou sa Čína začína podobať na Japonsko. Japonsko malo tiež centrálne plánovanie ekonomiky (pod hlavičkou Ministerstva Medzinárodného Obchodu a Priemyslu) aj keď nie do takej miery ako to je v Číne. Podobný je tiež niekdajší proti-Japonsky sentiment, ktorí v USA je dnes zamenený za proti-Čínsky sentiment.
Existuje samozrejme veľa odlišnosti. Čína ma desať krát väčšiu populáciu, ďaleko viac prírodných zdrojov, a hlavne ambíciu, ako písal známy Čínsky politológ, stáť sa kráľom sveta. Na rozdiel od Číny, ma Japonsko zrelý akciový trh v Tokiu s ďaleko väčšou dôverou ako ten v Šanghaji. Japonsko ešte dávno pred spomalením svojej ekonomiky v 90. rokoch siahlo na metu rozvinutých krajiny a toto postavenie si drží dodnes. Čína dnes už nie je chudobná krajina ale nie je v priemere ani bohatá. Najväčší rozdiel je vo vládnych štruktúrach, teda demokracia verzus totalitný systém. Veľký rozdiel je aj v náladách západnej spoločnosti v 80. rokoch a dnes, keď sa v USA dokonca skloňuje pojem občianska vojna.
Zatiaľ čo Japonsko prežilo skoro dve dekády stagnácie ako stabilná spoločnosť, nemyslím si že ak by začala Čína stagnovať, bol by to podobný proces. Pre komunistickú stranu je pokoj v spoločnosti alfa a omega a keďže jej legitímnosť nie je založená na demokratických princípoch ale na neustálom zlepšovaní kvality života svojich občanov, tak stagnácia ohrozuje jej legitímnosť. V prípade žeby Čínska ekonomika začala stagnovať sú možné viaceré varianty. Jedným z nich je nová vlna liberalizácie skombinovaná s umiernenejším postojom na medzinárodnej scéne. Ďalším, a podľa niektorých analytikov reálnejším, variantom je zvýšená miera represii proti rastúcej nespokojnosti v spoločnosti.
Čína ako ekonomicky kolos
Druhým scenárom je prevzatie popredných ekonomických priečok Čínou. Čína by v tomto prípade expandovala naďalej v priemyselnej výrobe a atakovala aj sektory s vyššou pridanou hodnotou ako napríklad polovodiče. Aj keď zatiaľ čínske snahy stáť sa polovodičovou veľmocou zápasia s korupčnými kauzami, podľa Shirley Ze Yu, politickej ekonomičky z Ash Centra v rámci Harvardkej Kennedyho Školy, Čína už vedie v globálnej vojne o talenty keďže ich dokáže lepšie zaplatiť. Je možné že sa Číne nakoniec podarí konkurovať v polovodičovom sektore a rovnako tiež aj v iných vysoko technických odvetviach. V tom prípade bude Čína ešte hlbšie integrovaná do globálnej ekonomiky ako je dnes a bude priam nemožne ju obísť a odstaviť na vedľajšiu koľaj.
Ďalší predpoklad na naplnenie tohto scenára je že Čína, ak sa stane ekonomickou ,sine qua non‘, nebude využívať svoj ekonomicky potenciál na dosiahnutie politických cieľov, alebo aspoň to nebude môcť spraviť. To je ale dosť naivne keďže už dnes sme svedkami toho s akou ľahkosťou Čína presúva svoju váhu aby potrestala krajiny (Litva, Austrália, Južná Kórea, USA, Kanada, atď.) a firmy (H&M, Nike, Zara, atď.), ktoré sa spriečili proti jej politickej línii. S rastúcou silou bude rast aj chuť ju využiť.
Problém s týmto scenárom vidím hlavne s meniacim sa geopolitickým prostredím. Správ o potrebe lokalizovať dodávateľské reťazce alebo aspoň ich presunúť z Číny je prebytok od kedy k nám zavítala pandémia a začala globálna logistika viaznuť. Namiesto „offshoring“ sa dnes rozprávame o „friendshoring“ teda potrebe presunúť výrobu do spriatelenejších krajín. Jedným z dôvodov je stupňujúci sa tlak od Pekingu na zahranične firmy. Vládou organizovane bojkoty určitých značiek, ako napríklad bojkot proti H&M po tom čo odmietlo bavlnu z Čínskej provincie Xinjiang, podkopávajú reputáciu Pekingu ako stabilného partnera.
Ďalším dôvodom je silnejúci nacionalizmus v západných krajinách. Od 1993 do 2011 USA prišlo o 6 miliónov zamestnaní v priemyselnom sektore. Časť kvôli automatizácii ale aj kvôli „offshoring“ a to väčšinou do Číny. Stráca dobre platených miest v štáte ako napríklad Ohio viedla k vysokej miere nespokojnosti a nakoniec pomohla Trumpovi k jeho víťazstvu.
Veľa známych značiek už začala s presúvaním výroby z Číny do iných krajín ako napríklad Vietnam, India, Indonézia, Turecko. Aj náš región môže koniec koncov benefitovať z tejto geopolitickej situácie. Zoberme si nedávne ohlásenie investície Čínskej spoločnosti CATL v Maďarsku. Továreň vo vnútri EU je dnes potrebnou poistkou pre Čínskeho výrobcu ak nastane ďalšie zhoršenie vzťahov medzi západom a Čínou.
Čínsky hegemón
Posledný variant je návrat Číny na prím v medzinárodnom spoločenstve. Čína sama seba vníma ako tu najcivilizovanejšiu krajinu, jedinú krajinu s kontinuálnou civilizáciou ešte od klasickej doby, krajina ktorá väčšinou tohto obdobia stala na piedestáli nad ostatnými národmi. To je jej prirodzená pozícia a teda cieľ komunistickej strany je len prinavrátenie Číny na jej prirodzene miesto. Storočie Americkej výnimočnosti konči a začína éra Čínskej výnimočnosti.
Čínsky politológ, Liu Mingfu, odmieta tvrdenie že Čína, ktorá sa podľa neho neodvratne stane svetovým lídrom, tiež bude aj hegemónom len preto že to ani nechce. To nemožno brať ako reálny argument. John Mearsheimer, dnes už kontroverzný politológ zo starej školy realistov, ponuka dosť logické vysvetlenie prečo Čína sa nemôže hegemónom stáť. Pred tým než sa hocijaká mocnosť môže stáť hegemónom, podľa Mearsheimera, musí mat neochvejnú pozíciu lídra vo svojom vlastnom regióne. Tú USA ma. Aj napriek snahám Číny a Ruska podporovať rôzne režimy v Latinskej Amerike, pozícia USA je veľmi stabilná. Ázia je ďaleko väčší a komplexnejší región.
Prvá prekážka Číny stať sa Ázijským lídrom je komplex regionálnych väzieb, rivalít a vzťahov. Od Japonska až po Indiu, niet krajiny, ktorá by nemala územne nezrovnalosti s Čínou. Tie s Indiou pravidelne vrcholia v otvorene strety na hraniciach, ktoré si často vyžiadajú obete. Vietnam, krajina s veľmi dlhou históriou vzdorovaniu Čínskemu imperializmu, dokonca čelila v roku 1979 Čínskej invázii. Filipíny, ale aj iné krajiny juhovýchodnej Ázie, sa dodnes sporia s Čínou o ostrovy v Juhočínskom mori.
Ta druha je USA. Amerika samozrejme nie je pasívny hráč a rovnako ako sa snaží Čína balansovať proti USA, opak je tiež pravdou. Pred tým než sa Trump stal prezidentom, snahy USA boli uprene na Trans-Pacific Partnership (TPP), dohoda o voľnom obchode ktorá mala združovať 12 krajín Americkej a Ázijskej pevniny. Tú Trump hneď po zaujatí moci zrušil. Dnes je hlavný nastroj na balansovanie proti Číne Quadrilateralny Bezpečnostný Dialóg (QSD) spájajúci Indiu, Austráliu, Japonsko a USA. Takto je Čína zaseknutá na tom istom bode a akékoľvek rozpínanie, napríklad smerom na Taiwan, by mala nepriaznivé následky pre bezpečnosť v celom regióne.
Ako to teda skonči?
Minulý mesiac zaznamenala Čína rekordný obchodný prebytok. Aj keď sa neočakáva že tieto čísla sa budú v najbližších rokoch udržiavať na tejto úrovni, poukazuje to na silu Čínskeho priemyslu. Zároveň to ukazuje slabosť Čínskeho konzumu. Pravé kvôli tomu, v období keď centrálne banky na západe dvíhajú úrokové sadzby ako opatrenia proti rastúcej inflácii, Čínska centrálna banka urobila pravý opak. Optimizmus, ktorý som zažil keď som sa do Číny prisťahoval, sa akoby vytratil. Ľudia sa pripravujú na horšie časy.
Deng Xiaoping, líder reformácie Číny na kvázi-trhovú ekonomiku, na tému zahraničnej politiky raz povedal že Čína sa ma držať pri zemi a vyčkávať na svoj čas. Terajšie vedenie vycítilo že čas veľkej Číny je už tu. Asertívna zahraničná politika priviedla Čínu do stretu nie len so západom ale aj s veľkou častou jej susedstva. Prvé salvo konfliktu medzi západnou demokraciou a totalitou bolo odpálene. Boj o 21. storočie začína.
Ak západná spoločnosť vyhrá nebude to vďaka svojej ideológii, a tobôž nie kvôli svojim predsudkom. Bude to len a len tvrdou pracou, strategickým využívaním svojich zdrojov, a lepšou víziou do budúcna.
