Celý život žijem na Záhorí a detstvo som strávila na dedine, na česko – moravskom pomedzí. Tam, kde sa Myjava vlieva do Moravy a kde je dnes hranica medzi Slovenskom, Českom a Rakúskom. Bola to výhodná poloha, pretože na rozdiel od iných častí Slovenska sme odjakživa chytali rakúske i české televízne a rozhlasové stanice. K najvďačnejším a najkrajším cieľom školských a rodinných výletov patrila neďaleká Lednice so svojím zámkom, skleníkom, minaretom a nádherným parkom. Rieka Morava patrila k môjmu životu ako k bratislavčanom Dunaj. V neďalekom Lanžhote som občas trávila prázdniny. Moraváci boli ešte srdečnejší ako my Slováci, takže nás to tam vždy ťahalo. Nikdy nezabudnem na pohostenie, ktoré nám pripravili naši volejbaloví priatelia po jednom turnaji v Hodoníne. Dolné Bojanovice sme vtedy prešli snáď celé. Sklípek po sklípku a domáci nás všade vítali ako svojich. Ich vínko je presne tak dobré, ako naše. Najradšej som ale mala návštevy rodiny v Luhačoviciach. Krásne kúpeľné mestečko, obklopené zalesnenými kopcami. Prechádzky po kolonáde, pravidelné koncerty vonku, uprostred kúpeľného centra a najlepšia zmrzlina na svete. Strýc Karel a teta Mařena zo svojou obrovskou vilou a otvorenou náručou sú nezabudnuteľní. Vlastne tam niekde mám aj časť svojho rodokmeňa a teda aj pomiešanú krv. A nakoniec, aj to naše záhorácke nárečie je tomu moravskému veľmi blízke. Možno bližšie, ako k spisovnej slovenčine. Nuž, stále sme spolu zviazaní. Trochu sme si už zvykli, že na hraniciach musíme vyťahovať občaňáky a nosíme so sebou ešte jednu peňaženku na české koruny. Ale stále sa stretávame, stále sme si blízki. Obchodujeme spolu, máme previazanú kultúru, rodinné vzťahy a priateľstvá. A tak keď prídeme hoci na Velo Camp, privítajú nás ako najbližších priateľov. Pijeme spolu české pivo a slovenskú slivovicu. A keď je už hladina alkoholu trochu vyššia, držíme sa okolo ramien. Vtedy náš kamarát Richard (asi už je viac kamarát, ako obchodný partner) začína hovoriť po slovensky. Je to trošku smiešne. Možno práve tak, ako keď my pri príchode pozdravíme: „Nazdar kluci!“ a už sa to všetko mieša... Je to skrátka vyjadrenie blízkosti a spolupatričnosti. A keď prehráme v hokeji, nezabudnú pripomenúť, že ten titul nám vtedy naozaj priali a držali nám palce. (Veď mi aj prišlo mailom úprimné blahoželanie!) Dalo by sa ešte veľa popísať o mojich asociáciách. Napríklad, že si celkom pochutím, keď občas píšem článok v češtine a neurobím ani veľa chýb. České filmy a knihy urobili svoje. Moje deti si zase pochutia na moravských koláčoch, ktoré im upečiem. Že mám veľmi rada televíziu Prima, Páralove knihy, páči sa mi Lucie, Čechomor a mnoho iných. Že dodnes pri táborákoch spievame moravské pesničky, lebo majú svoje stále miesto v našich srdiečkach. Že moje deti nemajú problém rozumieť českým slovám. Ale že s malým dievčatkom u domácich v penzióne som sa musela baviť po česky, lebo mi nerozumelo. A naopak, viackrát mi v Čechách povedali: „Teraz Vás máme viac radi, ako predtým. Ste nám najbližší.“ Vtedy mi vždy srdiečko poskočí. A už teraz sa teším, že opäť prijali pozvanie na naše športové hry. Nuž, Záhorie je príliš blízko k hraniciam a k ľuďom za nimi. Asi by to bolo iné, keby som žila niekde v Prešove. V každom prípade ma teší, že žijem práve tu, že som to všetko zažila a že to celkom neskončilo...
Teším sa, že som to zažila... III.
Moje česko – slovenské asociácie Ozývajú sa pravidelne. Prakticky žijú so mnou. Moje česko – slovenské asociácie. Toľko rokov života nemôžem a nechcem zabudnúť. A tak sa ešte stále cítim doma aj v Čechách. A zvlášť na Morave. Nechcem do svojich spomienok ťahať politiku a ekonomiku. Nechcem hovoriť o rozdelení republík, lebo život ide ďalej. Chcem si uchovať to pekné, ako si uchovávam aj svoje priateľstvá s ľuďmi v Čechách.