Vybrať hračky do detského domova môže byť problém

„Tieto fixky už asi nepotrebuješ, to preto ich chceš darovať(?)“. „Myslíš si, že fixky nie sú vhodné? Čo si o tom myslíš?“, nepochopil moju otázku.„No, neviem, nakoľko mi dôveruješ, alebo dáš na môj názor. Ale myslím si, že by si mohol vybrať niečo z hračiek. Máme ich doma dosť a nikto sa s nimi už dávno nehrá.“Udrela kosa na kameň. Synova tvár skamenela, oči spozorneli. Môj Kubo patrí k tým, čo sa neradi lúčia so svojimi vecami. Dokonca sa nechce vzdať ani šiat, z ktorých už vyrástol, vyraďujem ich tajne. Keď bol menší a chcela som mu upratať v jeho izbe (lepšie povedané zbaviť sa zbytočností), musela som to urobiť vždy vtedy, keď nebol doma. Bolo čo vyhadzovať, lebo jemu sa zišlo všetko, čo mu prišlo do cesty. Kamene, drievka, obaly zo sladkostí, papieriky, skrutky, pierka vtákov (sliepok) a milión iných harabúrd. Kedysi som predala sane, ktoré nikto nepoužíval. Dlho mi to nevedel odpustiť. A vždy pri zmienke o nich si aj poplakal. Pretože to neboli len obyčajné sane, kus dreva. Ale jeho sane, ku ktorým mal citový vzťah. Kubo sa zatiaľ príliš deliť o veľa vecí nemusel. Od svojho brata je mladší o päť rokov, takže zdroje zábavy mali vždy rozdielne. Izbu aj s televízorom má tiež každý svoju. Jediná príležitosť, ako ho túto dôležitú vec pre život naučiť, bolo dobrovoľné rozdelovanie „sladkostí a slaností“, z ktorých chlapci obyčajne, pretože tieto pochúťky vyžadovali dosť často, dostali len jedno vrecko dokopy. No a dodnes sa delia o domáce práce, ale to je skôr zvada, ako ústretovosť.Aby som sa pozrela aj na dobrú stránku veci, Kubo zbiera aj peniažky. Skrátka, vie šetriť, aby si vždy nakoniec kúpil niečo, po čom túži. Ale vie z tých úspor aj zobrať a kúpiť mi kvietky k sviatku. V tomto je skvelý, rád obdarováva. Nikdy na nikoho nezabudne a na darček myslí dopredu. Raz to jeho partnerka určite ocení.Ale aby som sa vrátila k téme. Z vyššie uvedeného dôvodu máme doteraz odložené všetky hračky, ktoré kedy moje deti mali. A sú ich pekné kvantá. Úspech je, že mi ich Kubo dovolil uložiť v škatuliach na príslušnom mieste v byte a niektoré sú dokonca uskladnené v pivnici. Dnes ale prišla skvelá príležitosť. Nastal čas výchovnej lekcie – boj s egom.„Vieš, je ľahké rozlúčiť sa s niečím, čoho máš dosť, alebo čo nepotrebuješ. Ale darovať niečo, čo máš rád, to je úplne iný pocit. Ten najlepší, ak to ešte aj urobíš rád. Pozri sa, čo všetko máš Ty. Nemyslím len Tvoje veci. Ale hlavne domov, rodinu, lásku. Tie detičky v domove keď prídu zo školy, čaká len spústa ďalších opustených detí v izbe. A opatrovatelia. Síce sa môžu snažiť, ale nie je to rodina. Žiadne objatie od maminky, pohladenie, teplo domova. Tie hračky, to je to najmenej, čo im môžeme dať.“Videla som, že môj syn už sa nepozerá na mňa, ale do okna, aby nebolo vidieť, že sa mu lesknú oči. Uzatvorila som to, aby prednáška nebola dlhá a nevyznela ako klišé: „Nemusíš dať, keď nechceš. To by ani nebolo dobre. Keď dávame, tak iba dobrovoľne a s láskou.“ Pohladila som ho po vlasoch a odišla som z detskej izby. Trvalo to len chvíľku a prišiel za mnou do kuchyne. Boli ešte ďalšie rozhovory, ďalšie slzičky. Citlivá téma. Boj so sebou samým. Autíčka, s ktorými sa už nikdy nebude hrať, zostali napokon na svojom mieste. Ale keď prišiel opäť, v rukách držal okrem ďalších farbičiek aj plyšovú hračku, ktorú dostal nedávno. „Mami, možnože tohoto by som sa vedel vzdať. K nej nemám taký citový vzťah. A mohli by sme sa ešte pozrieť hore v skrini.“ Nakoniec sme vybrali ešte vláčik na baterky. Nuž, nemôžem všetko chcieť naraz. Môj syn má ešte veľa takýchto bojov pred sebou, kedy sa bude učiť dávať. Ale aj dnešný úspech ma hreje pri srdiečku. A myslím, že aj jeho má čo hriať, vidím mu to na očiach. Nakoniec som sa ešte dozvedela, že darčeky pôjdu na budúci týždeň odniesť všetci, celá trieda. Kubo je už zvedavý a teší sa na to. No a cez víkend ešte môžeme nazrieť do škatúľ v pivnici. Možno sa nám ešte spolu niečo podarí vybrať. A urobiť niečo pre iných i pre seba.