Pomalým tempom po cyklotrase až na priehradu. Idem vrchnou cestou, po hrádzi, aby som sa mohla porozprávať s vodou. Nie som „kúpavý" typ, ale vodu milujem tak inak. Ako živel. Ako oheň. Najradšej mám potok, alebo rieku, lebo jej môžem zveriť všetky svoje starosti a trápenia a ona ich odnesie až kdesi „k pánubohu" na vyriešenie... ale aj priehrada je fajn. Voda naráža na hrádzu a mňa fascinuje jej sila. Občas sa nám vyleje a máme ju až pod oknami paneláku, ale dnes je to iné, je skrotená. A tak sa s ňou mlčky porozprávam a keď už studený vietor bolí v ušiach, idem ďalej...
Prejdem pomedzi všetkých tých ľudí, čo sa náhlia za kúpaním a inými radosťami. Prejdem až na koniec priehrady, a ešte ďalej. Tam si nájdem tiché miestečko len sama pre seba. Len polia, vtáci, vyprahnutá zem a ja. Len ja a Boh.
A tak mu poďakujem za to, že môžem žiť tento život, lebo je krásny. Aj keď mnohokrát tak bolí. Čoho všetkého sa mi dostáva! Usmievam sa ako tichý blázon a užívam si tento letný gýč.
Potom si nájdem osamelú, prázdnu lavičku, ľahnem si, len tak vnímam všetky šumy okolo. Slniečko si maľuje svoj sen na moje holé brucho. A ja sa roztápam pod jeho horúcou zlatou farbou. Cítim sa šťastná a spokojná, ako keby som mala znova sedemnásť.
A keď už mám otlačený chrbát a aj samoty už je dosť, zložím si dole okuliare a idem medzi ľudí. Stretnem priateľov a známych a prehodíme zopár letných tém. Vypijeme pivo alebo kofolu a s dobrým pocitom zase vyrážam smerom k domovu. Zastavím sa ešte na nejakej lavičke, len tak posedieť a vychutnať si ten okamih radosti. Zatiaľ čo sa okolo mňa premáva mládež na korčuliach a starkí sa vodia za ruky a nikam sa neponáhľajú...
Ešte trocha slniečka si nabrať aj domov...
Tak si užívajte leto plnými dúškami a tešte sa so mnou...
