Že keď už som vo švungu a práve veľmi nahlas vysvetľujem, že už dve hodiny mal byť umytý riad a dva dni malo byť povysávané, stane sa taká maličkosť. Moja pusa vypľuje iné slovo, ako by mala. Z vety sa stane somarina a moje deti už sa váľajú od smiechu. A ja s nimi. Uvedomím si, že kričať a hnevať sa nemá význam, veď nejde o život. A vtedy Kubo ide k tým špinavým hrncom a Peťo vytiahne ten rozsypaný vysávač. A všetko je v poriadku.
O chvíľu začne Jakub pri umývaní spievať svoje árie. Zvlášť je to zážitok, keď si myslí, že ho nikto nepočuje. To si naozaj užijeme, stojíme niekde za rohom a chichoceme sa na tom jeho výstrednom prejave. Medzičasom počujem Peťa nadávať, lebo ten náš vysávač má už naozaj odslúžené. A tak sa stáva, že počas vysávania niekoľkokrát zistí, že behá po byte s hadicou bez vysávača. Nerada počujem tie nadávky, ale onedlho už Peťo z vysávania urobí divadelné predstavenie. Buď s tou hadicou chodí zámerne len tak po byte a tvári sa, že vysáva, alebo nám ju ponúka ako mikrofón.
A sú iné situácie. Smejeme sa na svojich breptoch. Mnohokrát žasnem, aký inteligentný humor dokážu vyrobiť moje deti. Dokonca máme aj svoju hantýrku. Prezradím Vám teraz naše rodinné tajomstvo. Verím, že budete diskrétni a nebudete to rozširovať. Viete, čo je to „maňa“? To je niečo, čo už veľmi dlho funguje v našej rodine a dá sa použiť na všetko. Všeobecne používaná „haluz“ nám totiž nestačila, tak si môj Kubo vymyslel maňu. Rozumieme si dokonale. Toť za mnou prišiel, keď som písala článok. Iba skonštatoval: „je to fest maňa a fest maňus, ten chlapík“. A bolo to jasné. Keď sme vyberali hračky do detského domova, nepovedal, že k nim má citový vzťah, ale citovú maňu. Predsa len to chce odľahčenie v tomto pubertálnom veku. A tak sa používajú rôzne tvary a verzie: mane, zmaniť, vymaniť, maňusko, maňusový, maňatý,...
Výnimkou nie je dokonca ani čierny humor. Napríklad poviem, že ma tak bolí hlava, že asi odpadnem. Moje deti sa dohovárajú, že ma potom vyhodia z balkóna. Ale keď zistia, že by sa o nich nemal kto starať, uložia ma radšej do postele. Toto všetko je možné tam, kde vládne láska, tolerancia a rešpekt. A kde sú dvaja dospelí a jeden dospievajúci. Ale všetko zase prezradiť nemôžem, veď ako by to vyzeralo, keby niekto nezainteresovaný počul, že „maminka má schýzu“? Alebo to, ako deti svojimi pravidelnými primitívnymi otázkami kontrolujú aktuálny stav mojej pamäte?
Milujem tieto chvíle, keď sme všetci doma. Nie je to často, ale naozaj si to užívam. Prekonali sme rozvod a nebolo to ľahké pre nikoho. Napriek tomu nás humor neopustil. Naopak, sprevádza nás na každom kroku. A to je dobre. Aj keď sa mi potom stane, že keď chcem urobiť nejaké fotky, moje deti majú o fotení úplne inú predstavu. Oslava - neoslava, zvrhne sa to zase na blázinec.
A tak na môj povel „choďte k sebe, nech Vás vyfotím“, si sadnú obaja na záchod a robia ksichty:
Alebo takéto klasické ksichty:
A takéto fotky vzniknú až na dvadsiaty pokus, lebo tie predtým sú nepoužiteľné:
Nuž, aj takto môže vyzerať oslava narodenín v našej nenormálnej rodinke. Aj keď si potrpíme na tradície, akou je domáca (moja) torta:
A teraz už ideme skúšať tie fest dobré mane (kolieskové korčule).
Tak do zmanenia, priatelia!
