Prepáčte, trochu som si odskočila... do života

Čas dostáva iný rozmer. Dni letia veľkou rýchlosťou. Zrazu nepotrebujete, aspoň na čas, priateľov a známych. Nemáte kedy písať články a vlastne ani neviete, čo napísať. Lebo to, čím máte momentálne naplnený život, na verejnosť nepatrí. Zrazu sa všetko ostatné zdá menej dôležité. A to, čo by Vás inokedy trápilo, či nútilo k zamysleniu, sú zrazu iba malichernosti. Aspoň na čas. Kým človek trochu nevytriezvie, v dobrom slova zmysle. Totiž, keď už nie je láskou opitý, ale začne ju brať ako samozrejmú súčasť života. A tak si to teda všetko užívam. Musím sa priznať, že som asi trochu divná, asi celkom nepatrím do tejto doby. Lebo tak, ako iné ženy snívajú o zazobanom partnerovi s drahým autom, domom a nikdy nestrádajúcimi kreditkami, o recepciách s kaviárom a dovolenkách na tých najexotickejších miestach, moje sny boli vždy tak trochu prízemné. A teraz sa mi naplnili. Je pre mňa potešením, že môžem prať môjmu chlapovi ponožky a žehliť košele. Že mu môžem predložiť jedlo, uvarené s láskou. Že to teplo domova je teraz znásobené ďalším človekom. Že on opraví rádio či zámok na dverách s rovnakou láskou. Že sa učíme vzájomnej tolerancii, lebo k človeku patria aj chyby a zlozvyky. Že ma drží za ruku celú noc. A je so mnou aj vtedy, keď tu nie je. A množstvo iných malých veľkých vecí ma robí šťastnou. Ale už sa opäť vraciam. Krajinu zaľúbenia mením na krajinu lásky. Už zase si všímam „malicherností“, vnímam priateľov a začínam písať. S jedným rozdielom. Že mám teraz predsa len inak prerozdelený čas, lebo už nie som sama na svete.Tak onedlho zase dovidenia, vlastne dočítania, priatelia!