Reži-rýchlik Bratislava...

Vždy som chcel byť rušňovodič. Napriek prežitému polstoročiu tá túžba trvala donedávna. Bol som železničiarske dieťa, tak sa niet čomu čudovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Už ani neviem koľko som mal rokov, keď som pri okienku na železničnej stanici v Hlohovci dostal malú tvrdú kartičku – cestovný lístok a mohol som sa vydať na prvú samostatnú cestu vlakom do Bratislavy. S rodičmi som ich absolvoval už veľa, ale sám som cestoval po prvý raz. Výnimočnosť chvíle vôbec nezľahčoval fakt, že na hlavnej stanici ma čakala dlhoročná priateľka mojej mamy, ku ktorej som akože išiel na návštevu. Paru vtedy striedala dieselelektrika, elektrifikácia bola iba od Bratislavy a Púchova. Cestoval som často, pretože cena 2,20 Kčs rýchlikom do Blavy nebola vysoká ani pre nemajetnú rodinu akou sme boli. Samozrejme to bolo zamestnanecké cestovné, plné cestovné pre osobný vlak na tejto trase vtedy stálo 10,- a rýchlikový príplatok 16,- Kčs. Nalepený na okne som sledoval dianie na staniciach a jednotlivých jazdných oddieloch, študoval návestné predpisy a konfrontoval so skutočnosťou. Aj keď som práve necestoval, často som chodieval na stanicu pozorovať prípravu vlakovej cesty, činnosť výpravcu a hradlárov, ktorí príkazy od výpravcov vykonávali ešte ručne. Osobitné čaro malo, keď za súmraku mechanické návestidlá osadzovali petrolejkami pre nočnú prevádzku. Zmena návestidla spočívala v zmene farebného filtra meneného pred šošovkou lampy.
Bol to svet, ktorý ma fascinoval. Nevedel som si predstaviť, že by som niekedy neobliekal modrú rovnošatu príslušníka tejto armády bez zbraní a bol som hrdý, že aj keď iba ako dieťa železničiara, patrím medzi nich.
Osud to zariadil ale inak. Otec mi zomrel ešte počas základnej školy a ja som sa nakoniec rozhodol pre inú životnú dráhu. Strednú školu som navštevoval v Čechách a ako sirota po železničiarovi som mohol využívať symbolické cestovné aj voľné lístky až do konca štúdia. Nacestoval som tisícky kilometrov pretože som, napriek 500 km vzdialenosti školy, veľmi často chodieval domov. Tu som si vychutnal všetky druhy tratí od elektrifikovaných striedavým alebo jednosmerným prúdom, až po jednokoľajné lokálky zo Švejkovej anabázy Písek-Protivín-Budejovice.

Potom prišla moja vari dvadsaťpäťročná „železničná odmlka“ počas, ktorej sa veľa vecí zmenilo, ale aj nezmenilo. Zdá sa mi, že už to nie je modrá armáda, ale iba torzo, tak ako to symbolizuje odstránené jedno krídlo z dlhoročného železničiarskeho znaku - okrídleného kolesa. Po nežnej, železnicu potrhali a tak ako v automobilovej doprave zostala osobná preprava, ako menej lukratívna, na príťaž. Mám pocit, že potrebná modernizácia železničnej dopravnej cesty išla slimačím tempom. Teraz, keď je možnosť financovania z EU je zasa akosi prirýchla. Neviem posúdiť kvalitu modernizovaného železničného zvršku Bratislava - Žilina, ale rekonštrukcia napríklad Leopoldovskej stanice s prilepenými nástupišťami na pôvodnú budovu a nie celkom precíznym prevedením prác, pôsobí ako opravované lastovičie hniezdo. Práve preto, že tento dôležitý uzol desiatky rokov trpel absenciou nástupíšť s mimoúrovňovým prístupom, mohli projektanti pracovať komplexnejšie a s menším chvatom. Bohužiaľ neduh minulého plánovitého hospodárstva o vyčerpaní plánovaných peňazí za každú cenu, z nášho života ani zďaleka nezmizol, naopak, pribudol ešte lobizmus i provízie...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu


Ale v päť kilometrov vzdialenom Hlohovci sa čas zastavil úplne resp. vrátil sa späť. Všetko skoro ako o polstoročie dozadu. Vlastne nie. Petrolejky už neroznášajú, zmizli stavadlá a dve okienka výdajne cestovných lístkov. Načo by tam aj boli, keď v stanici kde zastavujú aj rýchliky, predávajú cestovné lístky iba do 18. hodiny. Zmizla i posledná zaujímavá služba, ktorú ponúkala železnica – preprava spešnín. Pracovníčka pokladne na mňa pozerala s údivom ako na lovca mamutov, keď som sa nedávno snažil podať spešninu. Kedysi som ako premietač túto neodmysliteľnú železničnú službu využíval každý deň a nechápem čo prinútilo manažment ju zrušiť. Nepretržitá prevádzka priam ponúka byť v tomto smere jedinečný a jediný. Ale predpokladám, že bolo treba ušetriť pracovné sily a neuveriteľnú byrokraciu, ktorá na železnici vždy prekvitala. A vlaky predsa meškali, meškajú a budú meškať. Ak by si ale kompetentní pozreli legendárneho Vlastu Buriana vo filme Přednosta stanice, možno by dostali inšpiráciu ako pomocou jednej rodiny a jedného zriadenca dokázať zabezpečiť chod malej železničnej stanice od zabezpečenia vlakovej cesty až po predávanie cestovných lístkov a drobnej zasielateľskej služby.

Nuž čo, aj keď mi je to ľúto, asi som urobil dobre, že nie som rušňovodič. Poznám troch, a dvaja z nich, asi z jednomužnej prevádzky a z permanentného stláčania bdelostného tlačidla, veľa duchaplných rečí nenahovoria. Niet sa im asi čo čudovať, je to ťažká a zodpovedná robota. Ale to bola vždy.

Vojtech Moravčík

Vojtech Moravčík

Bloger 
  • Počet článkov:  43
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Živnostník s dušou proletára, to je ťažká konštrukcia. Zoznam autorových rubrík:  SvetonázorZávislosťTupinyZnačkové nepodarkyZdravieDopravaPozitívaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu