Môj týždeň s blogom

Blog je nesporne veľmi zaujímavý systém publikovania i neprofesionálnych novinárov, obyčajných ľudí, schopných viac alebo menej formulovať svoje myšlienky písaním. Bolo to vskutku vzrušujúce umiestniť tu prvý článok a nedočkavo čakať aké budú reakcie. Nie každý amatérsky novinár je však pripravený hlavne na negatívne až útočiace reakcie čitateľov na dielko, ktoré sám obyčajne považuje za najlepšie čo bolo z danej témy doteraz napísané. Ale to sú všetko detské choroby, ktoré nemusia mať fatálne dôsledky. Tvorcovia blogu a administrátori majú veľký vplyv na to, ako to tu vyzerá. Nepochybne sa starajú, aby ustrážili projekt v kultivovanej podobe a odstránili niektoré negatívne prvky chatu, ktoré obyčajne pramenia z anonymity autorov. Boli reakcie typu „to snáď nemyslíš vážne; toto bol dobre zamindrákovaný článok; tendenčne trepeš; to ako myslíš tento článok vážne; mate mindrák?“. To sú predsa celkom dobromyseľné prejavy. Zastavím sa ale pri mindráku. Áno, mám mindrák a kto ho niekedy nemá? Prečo píšeme do blogu? Hľadáme konfrontáciu svojich názorov i mindrákov, pretože normálnou formou to už možno nevieme. Mame pocit, že náš hlas by mal zaznieť a názor by mal naberať na váhe. Niekedy je to prosto iba preto, že sa chceme podeliť o svoj bôľ a uľaviť si duši.Keď som týždeň otváral blog veľa veci ma prekvapilo. V prvom rade to bol veľmi pozitívny jav. Množstvo stále pribúdajúcich ľudí, ktorí sú ochotní pod vlastným menom aj s fotografiou písať a diskutovať o všakovakých veciach. Ďalej to bola štruktúra článkov, ktorá ma utvrdila, že nie som sám, čo má občas mindrák. Niekedy som mal pocit, že som klikol na elektronické Katolícke noviny i s odkazmi na múdre knihy. Neuveriteľná autorská potencia, hlavne jedného autora (430 článkov za necelý rok), ktorý je schopný umiestniť na blogu každý deň tri povolené články ma utvrdila, že som asi ešte celkom normálny a nemá veľmi zmysel cibriť svoje články. Prečo? Pretože stačia dvaja, traja superpotentní autori, ktorí spoľahlivo vytlačia všetko ostané do zabudnutia piatej alebo desiatej strany. Našťastie mám aj iné záujmy ako je písanie, a preto ma takéto naivné uzurpátorské praktiky iba privedú do reality. V tejto súvislosti je naopak obdivuhodné počínanie niektorých diskutujúcich, ktorí vytvárajú druhý pól. Sú vecní používajú fakty a je sa od nich o diskusii čo učiť, klobúk dolu. Našťastie ich neodrádza ani fakt, že bojujú s veternými mlynmi.Posledné prekvapenie. I malá úvaha o minulom režime s nádychom nostalgie, používanie slov a nedajbože autorov minulého režimu, musí byť veľmi uvážená, pretože vyvoláva vlnu nekritického búrlivého odporu. Znamená to, že pätnásť rokov je málo, aby sme dokázali o istých veciach aspoň diskutovať. Na iné veci nestačí ani dvetisícročný odstup. Signalizuje to tiež, že v blogu chýba jeden autorský i čitateľský segment, ktorý ma viac problémov s vlastnou existenciou, ako s čítaním alebo písaním duchaplných traktátov.Priznám sa, bol to zaujímavý týždeň, ďalší už asi nebude taký vzrušujúci, ale kto vie?