Sedíme v podniku Thirsty River v slovinskom Bovci a pred sebou máme ochutnávky všeljakých remeselných pív. Najviac mi chutí Ana Banana, príchuť asi uhádnete a najviac sa nasmejem na pive, ktorého názov si už síce nepamätám, ale na chuť nezabudnem nikdy. Chutí totiž ako údená parenica, čo mi na pive príde náramne vtipné. Aspoň lepšie vstrebem 40 eur za taxi na zajtra.
V Bovci sme skoro. Sezónne skoro. Na jednej strane je to samozrejme skvelé, užijeme si prírodu vo väčšej pohode, ale musíme si za to doslova priplatiť. Autobus z Bovca k prameňu Soče ešte nejazdí, zvažujeme teda stopovanie a taxi.
Pekne od prameňa
„No jejda, ešteže sme sa toho stopovania vzdali,“ uvedomujem si skoro ráno v taxíku, keď po ceste nevidím takmer žiadne iné auto. „To by sme sa načakali.“ A akurát dnes by to čakanie neprišlo úplne vhod, lebo od prameňa Soče nazad do kempu v Bovci nás čaká okolo 27 kilometrov. S Mihom, ktorý nás ráno vezie, prekecáme celú cestu, no napriek tomu si uvedomujem, že ideme fakt dlho. To naozaj ideme celé toto nazad pešo? Nebojím sa toho, turistiku mám rada, len si tak konštatujem, že je to naozaj diaľka.
Chata pri prameni Soče je tiež ešte zatvorená a vlastne takmer všetko bude dnes zatvorené. Nečakala by som, že okolie Bovca je začiatkom mája ešte v hibernácii. No nič, aspoň sa nezdržiavame prvým pivom hneď na začiatku a štartujeme. Začať treba samozrejme od samotného zdroja, teda od prameňa, ku ktorému vedie malá zachádzka po klzkých kameňoch, popri ktorých sú v skale radšej natiahnuté reťaze. Aj tak sa hneď na začiatku vyklopím – to aby sa mi s narazenou r..ou tých x kilometrov lepšie kráčalo.
Prameň Soče je nádherný, rozprávkový, tyrkysový. Z jazierka, ktoré prameň v skalách vytvára, sa hneď stáva celkom slušná duniaca riava. Tak teda, konečne začíname.
Dosť sa motáme. Tu záber, tam záber, tu odbočka k info tabuli, tam odbočka k pamätníku. Mám pocit, že už ideme pomerne dlho. Časovo určite. „Koľko sme prešli?“ pýtam sa Andreja. Vraj 5,5 km. No, to nie je bohviečo. Mali by sme kopnúť do vrtule, ale Ana Banana mi začína jemne klopať na dvere, že je čas zaliať ju kávou, inak mi tie dvere o chvíľu rozkopne. Pozývam teda banánovú hlavu na kávu, ale cítim, že kávou z automatu pri potravinách v dedinka Trenta ju neoblbnem. Asi mi to dá do konca túry zožrať. Andrej je spokojnejší, pivo a klobása z potravín je presne to, čo chcel, aj keď to zistil až vtedy, keď to zbadal v regáli.
Záchranárska akcia
Po malej odbočke do Trenty sa viac vnárame do lesov a lúk, ale aj Soču máme stále niekde v dohľade alebo aspoň v dosluchu. Napriek tomu začujeme v diaľke aj iný zvuk. Cítiť z neho zúfalosť, až sa zľaknem, že sa tu poblíž niekomu niečo stalo. Po pár desiatkach metrov sa záhada rieši. Spomedzi stromov na nás vyplašene hľadí malé jahniatko. Prihovárame sa mu a ono len hľadí a béka, stále dookola. Vyzerá však, že si je vedomé, že sme momentálne jeho nádejou záchrany, a tak sa drží za nami ako na neviditeľnom, pár metrov dlhom povrázku. „Ajaj, bránička!“ vidíme pred sebou. Čo teraz? „Možno ovečke viac ublížime, ak ju necháme bráničkou prejsť. Možno ju za ňou už fakt nikto nenájde.“ S ťažkým srdcom nechávame békajúcu miniovečku za bráničkou, no keď sa o chvíľu obzriem, už zas za nami cupitá. Asi si našla otvor v plote.
Zatúlaná ovečka sa po niekoľkých sto metroch pekne vyfarbuje. Je to malá rebelka, lebo len čo sme sa znenazdajky za jednou zo zákrut priblížili k domu s malým stádom oviec, ovečka akoby si vydýchla, že stádo zacítila a ďalej za nami už ani krok nejde. Preložili sme si jej správanie ako typické malé decko, ktoré chce byť síce v bezpečí, ale zároveň potrebuje svoj rozlet 😊.
Mosty na Soča trail
Tunajšie mosty a mostíky ponad rieku sú naozaj veľmi pekné. Väčšinou sú drevené a hompáľajú sa zo strany na stranu. Niekedy sú hlbšie mimo civilizáciu a niekedy sú práveže na miestach, kde sa Soča Trail na chvíľu dostane bližšie k parkoviskám, či odstavným plochám, aby si ich mohli pozrieť a nafotiť aj turisti, ktorí možno nechcú celú Soča Trail od A až do B absolvovať. Pár ľudí stretneme, ale je ich minimum, čo je fajn aj kvôli tomu, že hľadáme miesto, kde sa okúpať. No, okúpať sa, je silné slovo. Skôr tam len vliezť a vyliezť, voda je totiž na začiatku mája ešte pekne studená, a keďže nemáme so sebou plavky, rýchlosť nášho kúpeľa je podnietená nielen teplotou vody ale aj možným pristihnutím.
No, musím povedať, že voda ma síce pookriala, ale ten pivný metronóm v mojej hlave si stále ide svoje, takže niekde v polovici Soča Trail ho porážam brufenom. Tam niekde prechádzame aj popri mieste zvanom Mala a Velika Korita Soče, čo sú naozaj pôsobivé rokliny. Slovo „roklina“ síce spôsobilo, že som si predstavovala, ako budeme stenou rokliny vyslovene prechádzať, čo sa neudialo, ale pekné to bolo aj tak. Na tieto miesta sa budete pozerať skôr zhora, vyslovenú hlbočiznú hĺbku nečakaje. Pre mňa teda tomu asi viac zodpovedá to slovinské slovo „korita“ ako slovenský preklad.
„Do kelu, veď aj kemp treba zaplatiť!“ dochádza nám, keď si uvedomíme, kde sme, koľko máme ešte pred sebou a že veľmi skoro ráno potrebujeme odísť. Nohy začínajú dávať kroky na zotrvačnosť. „Nezastavujem, máme spoždění,“ robíme si srandu, ale kým dorazíme nazad do kempu, aj sranda nás už prešla. Hodinky nám totiž nakoniec ukazujú 30,7 km a 43 770 krokov.
Za dve noci v kempe platíme nekresťanských 82 eur a to sme sa ani na elektrinu nenapájali. A keďže sme na Soči nevideli jediný kajak, znamená to, že ešte aj slušne pred sezónou tu sme. Kedy sa to stalo, že kempy už dosahujú na ceny lacnejších hotelov?! Napriek tomu ešte investujeme ďalšie groše aj do večere v reštike, lebo na varenie dnes už naozaj nemám energiu a čaká nás ono skoré vstávanie.
„Chvalabohu, že zajtra budú nohy oddychovať,“ tešíme sa na kajaky v zatopenej bani. No, ešte sa na tomto výroku „nasmejeme“.
