Stanicu máme našťastie „za rohom“, dokonca nám hotelík, v ktorom sme v mestečku Ella tri dni bývali, pripravuje raňajky na cestu. Do novinového papiera nám zabalili niekoľko sendvičov natretých džemom a do nich vložili tenkú omeletu. Obsahová kombinácia nás dosť pobaví, ale sladkoslaná chuť môže niekedy milo prekvapiť. Ehm, toto nebola ona. Ale sme hladní, zjeme všetko.
Čaká nás asi 150 km do mesta Kandy, ktoré však zaberú vyše 6 hodín! „To pôjdeme priemernou rýchlosťou asi 27 km/h,“ tvrdí pohotovo syn. Ja to nepreratúvam, nemám na to mozgovú kapacitu. Každopádne, dôvodom pomalej jazdy je tzv. Hill country v tejto časti Srí Lanky. Zvlnená krajina dá vlakom pamätajúcim pekne staré časy veru zabrať.
Vráťme sa do Elly
V mestečku Ella sa nám páčilo. Počet turistov tu bol síce násobne vyšší oproti krásnej malinkej pláži Goyambokka, kde sme boli predtým, ale je to rozhodne iné ako v mnohých iných destináciách. Pripomína mi to trochu chilské mestečko San Pedro de Atacama, kde sa stretávali hlavne batôžkári. Kufre som v ani jednom z mestečiek takmer nevidela.
Ella má svoje ikonické miesta, nás však najviac upútalo Lipton´s Seat, ku ktorému z Elly treba prísť najskôr hodinou vo vlaku a následne dobrých 30-40 minút tuk-tukom. Mala som vtedy hlavu plnú sopľov a prievan v tuk-tuku nebol úplne liečivou stratégiou, ale krajina sa už po chvíli jazdy otvorila do krásnych zelených kopcov posiatych kermi čajovníkov. Nevedeli sme, kam skôr pozerať.
Zdravíme, pán Lipton
Samotný Lipton´s Seat je vo výške 1 970 m.n.m., čo robí vzduch veľmi príjemným. Krajinou sa prevaľuje jemný hmlový opar a z lavičky všetko navôkol pozoruje socha sediaceho Sira Liptona. Opodiaľ je jednoduchá čajovňa. Ledva si stihneme sadnúť, už máme na stole aj bez objednania placky rotti s lahodnou pikantnou omáčkou a tradičný čierny čaj s mliekom a kockami hnedého cukru. Ujo nám ukazuje, ako na to: kocka cukru patrí pod jazyk, kde sa postupne popri pití čaju rozplýva. Všetko je také lahodné a s tou kľudnou tichou atmosférou naokolo absolútne nezabudnuteľné. Aj účet je nezabudnuteľný – len číslo napísané rukou na papieriku 1 x 2 cm.
Nadol sme už išli pešo. Chviľu po úzkej ceste, miestami naprieč čajovníkmi. Trochu bokom od cestičky je malá dedinka. Prechádzame pomedzi jednoduché domčeky, opodiaľ v kopcoch vidieť zberačky čaju a do uší nám dolieha hudba z blízkeho hinduistického chrámu. Čoraz viac sa k nemu približujeme, až pri ňom ostaneme stáť ako prikovaní – rozlieha sa z neho hudba, ktorú hrajú a spievajú ľudia priamo v ňom, zo strechy visia banány a ich obrovské fialové kvety, dvere sú pootvorené, dnu je prítmie, deti vo farebných sárí pobehujú dnu a von. Dokázali by sme tam stáť snáď hodiny. Nikdy predtým sme hinduistickú slávnosť plnú veselej energickej autentickej hudby nezažili a bolo to nádherné. Navyše v malej zabudnutej dedinke uprostred čajovníkov.
Vychádzame z dedinky a cez ďalšie kríky schádzame až k továrni na spracovanie čaju Dambatenne založenej v roku 1890 práve Sirom Liptonom. Je to ohromná stará 4-poschodová budova. „Haha, pozrite na to parkovanie!“ smejeme sa pri pohľade na parkovacie miesta rovno pri vchode do továrne: riaditeľ má plnohodnotne vymedzené miesto, vedľa sú označenia pre zástupcu riaditeľa a pomocných manažérov. Tí by však na svoje miesta nezaparkovali ani len tuk-tuky. Tipujeme to na topánky ... prípadne bicykel.
Späť vo vlaku
Zo spomienok na Ellu ma vytrhne pískanie výpravcovej píšťalky. Cesta vlakom z Elly do Kandy má byť jednou z najmalebnejších železničných tratí na celom svete. Lenže veci sa píšu a realita môže byť úplne iná.
Prvú hodinu sa zabávame fotením a natáčaním videí z otvorených dverí idúceho vlaku. Zdá sa, že sme sa toho stále nenabažili dosť, hoci pár ciest vlakom sme už na Srí Lanke za ten čas, čo sme tu, zažili. Ako malé deti, ktoré dookola baví skákať v gumákoch do mláky. Zatiaľ.
Druhú hodinu hltáme každý pohľad na naozaj nikde a nikdy nekončiace krásne upravené čajové plantáže. Sú nimi posiate všetky kopce široko-ďaleko.
Tretiu hodinu už vymýšľame. Zabávame sa tým, že na každej stanici zoskočíme z vlaku, a keď výpravca zapíska, rýchlo naskočíme späť. Ja som na túto zábavku bola trochu zdržanlivá. "No tak, mama, choď aj ty!" na jednej zo staníc prehovoria deti na poslednú chvíľu aj mňa. Nalákajú ma na blízku fontánku, kde sa chcem osviežiť. Len čo som v polovici cesty k nej, výpravca zapíska a ja s hlasným „áááááá“ bežím a skáčem na schodíky vlaku. „Dobre si pobavila domácich“, smejú sa mi deti. Vlak samozrejme ešte minútku stojí pri peróne, takže moja panika bol úplne zbytočná.
Štvrtú hodinu na nás prichádza hlad a nakupujeme všeljaké pouličné jedlá od predajcov na staniciach alebo prechádzajúcich cez vlak. „Aha, drevené jablko!“ potešíme sa ponuke. Čítali sme o tejto srílanskej špecialite ešte doma a teraz sme ho tu prvýkrát zbadali. Andrej chce kúpiť rovno štyri. Najskôr však tetu prezieravo prosíme o otvorenie zatiaľ len jedného. Nasekne ho od drevenej šupy a nás ovanie závan zvratkov. Vnútornú hnedú dužinu s chrumkavými zrniečkami ochutnávame so zapchatým nosom. Chuť je mierne lepšia ako vôňa, ale ďalšie tri už veru nekupujeme.
Až tu niekde končia čajové plantáže. Prisámvačku, štyri hodiny sme neustále prechádzali políčkami s kríkmi čaju. Piatu hodinu už však naozaj premáhame únavu a tú šiestu nám už hučí celá hlava.
Verdikt
Som dcéra železničiara, takže odpoveď je jasná. Na ceste z Elly do Kandy sú nádherné výhľady na nekonečné čajové plantáže aj na malé dedinky pri trati, kde sa odohráva každodenný život Srílančanov. Po 6 hodinách jazdy sa vám však už preje všetko :-).
Vystupujeme v Kandy. Tak a už len necelé 3 hodiny do mestečka Sigiriya.
