Hneď ráno som za blbca. Nezavrela som poriadne šuflíček vonkajšej kuchyne na aute a po pár kilometroch cesty Andrej kuká v pravom spätnom zrkadle, ako si náš sporák tancuje tanečky do cesty. Ešteže ho celý neodtrhlo, ale jeden z dvoch horákov je nenávratne preč. Aj karamba! Chvíľa pátracej akcie pozdĺž cesty je márnou snahou. Zostáva nám už len “jednoplotenka”.
Gruzínska realita nás učí novému štýlu
Včerajší rýchly nákup v Kutaisi bol len tak na zoznámenie – čo tu majú, čo sa nám pomestí do nie úplne veľkej chladničky, do úložných priestorov auta… Dnes už chceme opustiť rušné časti Gruzínska a odbočiť do hôr, preto sa v meste Mtscheta odhodláme na ďalší nákup. Ideme na to ale európsky zle. Obchody nájdené v navigácii sa nám vysmievajú na plné kolo – buď skončíme pri obchode s nábytkom, alebo tam po obchode v skutočnosti niet ani chýru ani slychu. Pomaly a trpko zisťujeme, že z minuloročného Islandu sa už musíme zobudiť. Tu veci fungujú inak. Nakupovať odteraz budeme v malých obchodíkoch pri ceste vždy, keď na ne narazíme a musíme tiež lepšie premyslieť stratégiu s vodou, lebo aj tú nám treba dopĺňať. To je ďalšia vec, ktorá tu nefunguje ako u nás v Európe: drvivá väčšina benzíniek sú len stojany bez obchodíkov a WC, na ktoré sme u nás bežne zvyknutí. Zdroj potravín a vody teda budeme musieť hľadať alternatívnymi spôsobmi.
Po prejdení väčšej časti Georgian Military Road, ktorá Gruzínsko spája s Ruskom, sme na dnes takmer v cieli. Tešíme sa, že už okolo pól 6 zakempujeme, vegetíme, varíme. V aplikácii iOverlander nájdeme odporúčanie na krásne miesto na začiatku údolia Truso, rýchlo vyťahujeme sprchový šiator, kým do údolia ešte dočiahnu slnečné lúče. Andrej si ide medzitým zabehať, vraj našiel slnečnejšie miesto a hoci sme už navyťahovali kempovacie náčinie, nevadí, za pekné miesto to vraj stojí. Už za pár minút sme zas späť – gruzínski vojaci poslali Andreja preč, to pekné miesto je už ich vojenská zóna. Opäť na starom mieste rozkladáme sprchový šiator, lenže okoloidúci chlapík nás celkom opodstatnene upozorňuje, že tráviť tu noc by nemusel byť z bezpečnostného hľadiska náš úplne najlepší nápad. Pri pohľade na zvetraný svah rovno nad nami a velikánske balvany naokolo nám to mohlo dôjsť aj samým. Kým nájdeme ďalšie bezpečné miesto a so všetkým sa tam popresúvame, je presne o tri hodiny viac, ako sme si mysleli, že bude, keď pre dnešok zakempujeme.
Farebným údolím Truso (s pasmi v batohu)
Ej veru sme sa smiali, keď nám chlapík pri odovzdávaní auta s uškľabkom vravel, že nejakým Egypťanom v ňom bola v noci zima. Ja som túto noc drkotala zubami v rýchlej frekvencii, takže ráno čakám na slnko ako na spasenie, nech mi kosti prehreje. Dobrú hodinu sa rozmrazujú. Žiadna sranda tento Kaukaz!
Čaká nás túra do údolia Truso, až do pohraničnej oblasti s okupovaným územím Južného Osetska. Máme si vraj na túru vziať radšej aj pasy, píše internet … Údolie Truso nás neprestáva udivovať. Miestami sú cestou všeljaké travertínové úkazy sfarbené do bielosiva či oranžova, prostred údolím tečie dravá rieka a po oboch stranách vysoké kopce obrastené hotovým trávnatým kobercom, spoza ktorých vykúkajú ešte stále zasnežené hory vyše 3000 m.n.m.
Po ceste prechádzame dvomi takmer opustenými dedinkami s ich kamennými domami a hnedými kamennými vežami typickými pre túto oblasť. Z času na čas sa k nám pridá nejaký statný kaukazský ovčiarsky pes, ktorý v nás na začiatku vzbudzuje obavy, ale už za pár sekúnd sa ukazuje ako najväčší kamoš, ktorý chce len trochu spoločnosti a pohladkania.
Túra nás v závere vyvedie na kopec k pevnosti Zakagori. Pod ním je síce vojenský tábor, pasy sú nachystané, ale nikto sa neunúva nás kontrolovať, určite majú dosť svojich kaukazských starostí :-D. Nám starosti robí had, ktorý sa pred nami cestou nadol mihol v tráve. Podľa sfarbenia možno aj jedovatý, dedukujeme. Riskovať to cez jeho územie veru nebudeme, nájdeme si inú cestu nadol.
Gruzínsky výsmech medzinárodným aplikáciám pokračuje
Do dediny Kazbegi, alias Stepantsminda, to od údolia Truso nie je autom ďaleko. Tentokrát mierime do oficiálneho kempu, ktorých je v Gruzínsku ako šafránu. Taký je aspoň plán. Dvakrát kemp hľadáme, a nič. Príležitosti sa obchodnícky veľmi šikovne hneď chytí chlapík opodiaľ, ktorý nás pozoruje: "Ak vám stačí len miesto na zakempovanie, mám pre vás to najkrajšie!" Ide na nás veru lyšiacky. Ani nešpekulujeme, chlapík je príjemný a dnes by sme kempovaciu večierku medzi 18.00 – 19.00 naozaj radi stihli. Len dcéra sa nám smeje, že tá naša iOverlander aplikácia nám teda zatiaľ “hovadsky pomáha” – prvú noc skončíme pri úplne inom jazere, tú druhú meníme miesta až do noci a tretiu noc tu ten kemp ani len nie je. Andrej a ja výrazne nesúhlasíme – veď práve vďaka iOverlander máme každý večer o zábavu postarané! Aj dnes. Ocitáme sa vysoko nad dedinou, tesne pri nás sa pasú krásne kone aj so žriebätkami a s výhľadom na obrovitánsku nádhernú horu Kazbeg.
Tento náhodný kemp nám privial do cesty možnosť doplniť vodu do 110-litrovej nádrže auta, čo je naozaj fajn, lebo varenie, umývanie riadov (hoci dosť povrchného charakteru) – a pár spŕch (pochybnej frekvencie) z nej už celkom dosť vody za tých pár dní potiahlo. A ako som písala, nájsť zdroj vody na naplnenie nádrže nie je v Gruzínsku úplne jednoduchá úloha. Tu európske kempy so všetkými ich vymoženosťami, ktoré berieme úplne automaticky, jednoducho takmer nie sú.
Pod Kazbeg náhodne pripití
Kazbeg máme cez údolie Stepantsmindy presne oproti a kým ho vidíme, vyzerá obrovsky. Potom sa halí do oblakov a nevylieza z nich ani vtedy, keď dorazíme k ikonickému Kostolu Najsvätejšej Trojice. Tam, do výšky takmer 2200 m.n.m. sme sa ešte dostali autom; potrebujeme šetriť nohy na dnešnú túru k ľadovcu Gergeti pod Kazbegom. Začíname ju perfektne – s malým promile v krvi, pretože doteraz sme si v aute cuckali nejaký nápoj z plechovky a nevšimli sme si, že obsahuje alkohol. A ja že čo sa mi tak motá hlava, keď stúpame už po vlastných ku kostolu. V tejto nadmorskej výške a na slnku hneď cítim už aj pár glgov chlastu.
Na parkovisku, ktoré z oveľa väčšej časti obsadili namiesto áut kravy, zbalíme batohy a vyrážame hneď slušným stupákom hore. Úžasný je tento Kaukaz aj v tom, že tu je tak málo turistov v horách. Ani na tejto túre niet nikoho okrem lezcov – Gruzínca a Rusa - ktorí idú zdolať samotný Kazbeg. Rus je ukecaný a na Kazbegu už bol, takže nám aspoň dá celkom dobré informácie aj pre našu túru. Len sme na rozpakoch, či sa s ním vôbec kamarátiť. "Ach jaj, to boli časy Sovietskeho zväzu, keď som si myslel, že celý svet raz bude hovoriť len po rusky...," rozpráva si.
S počasím je to hore-dole: aj slnko praží, aj sa zaťahuje, aj fúka. Na striedačku. Navyše po včerajších 20 km v nohách dnes celkom naberáme aj výškové metre a voda sa míňa neuveriteľne rýchlo. Andrej má už na začiatku jasno v tom, že k ľadovcu určite neprídeme a mne to postupne s narastajúcimi metrami a vyčerpaním dochádza tiež. Ale kde to ukončiť, aby to nebolo len tak v nejakom nezmyselnom bode? Kazbeg stále nevidíme a s výstupom do každého bodu na obzore nad nami, odkiaľ očakávame nové výhľady, sa nič nedeje.
Až pod sedlom Sabertse (2940 m.n.m.) nám Rus vraví, že to už je TO sedlo, odkiaľ by sme Kazbeg mali uvidieť. Namietame, že je zatiahnuté. “Počasie sa tam rýchlo mení,” oponuje on a zas dopĺňa svoje ruské vtípky. Tichší Gruzínec sa len usmieva popod fúz a nám asi dochádza, že to všetko myslí ironicky. Nakoniec sa smejeme od ucha k uchu všetci - s príchodom do sedla sa oblaky naozaj rozostupujú a toho darebáka Kazbeg (5033 m.n.m.) máme zrazu pred sebou. A to vyčarí úsmev na tvári každému.
