“Dada, čo si mi tam nahodila?” obviňuje ma hneď Andrej, že som mu do navigácie zadala nejakú hlúposť. Zvraštím čelo, nechápem, kde sa stala chyba. O tri sekundy obaja naraz vyprskneme “Jááj, tu to rátajú v míľach!” Aj to šoférovanie na opačnej strane si treba opätovne nacvičiť. Už je to nejaký čas, čo sme boli v Japonsku alebo Namíbii. Tu však navyše máme blbo volant, tu sme totiž vlastnou obytnou dodávkou.
Čoskoro prekročíme hranice do Škótska a so vstupom do Edinburghu aj hranice do sveta muklov a sveta čarodejníkov. Sme vo svete Harryho Pottera s typickými britskými budovami, starými ulicami a krivou dlažbou. Len brána kempu nás vráti späť, všetko je úhľadne vymerané, štrkové miesta pre autá a stany elegantne oddelené zeleným trávnikom. Pani na recepcii nás šetrí, škótsky prízvuk nedáva znať. Akonáhle výjdeme za brány kempu, opäť sa ten potterovský svet na nás valí.
Ten autobus sa hádam zužuje
Kemp je celkom ďaleko od centra mesta, musíme sa tam dostať autobusom. Začína pršať. Autobus č. 27 je veľká záhada. Odfotili sme si jednotlivé zastávky na rozpise, kým sme naň čakali, aby sme vedeli na koľkej v poradí vystúpiť. Autobus však stojí hocikde, počet nesedí a mená zastávok triafa podľa našej fotky rozpisu asi každú štvrtú. A niektoré hádam aj preskočí. Keby sme sa riadili počtom, už dávno by sme vystúpili, no od centra sme ešte ďaleko. Máme silné podozrenie, že sme sa ocitli v Rytierskom autobuse z Harryho Pottera, ktorý berie náhodných pocestných. Navyše má aj rovnako šialené jazdné vlastnosti a sediac úplne vpredu na hornom poschodí sa nám zdá, že sa niekedy hádam aj zužujeme, ako kľučkujeme po uliciach. Akoby nám za chrbtami sedel Stanley Shunpike.
Centrum Edinburghu opäť všetkému nahráva. Úzke uličky, širšia hlavná Royal Mile so všetkými tými škótskymi krčmami a farebnými domčekmi na Victoria Street, nad ktorými sa terasa zrazu mení na ozajstnú vlastnú ulicu. A Victoria Street … to je jasná Šikmá ulička z Harryho Pottera. Asi sa picnem, som v rozprávke.
Keď v jednom z pubov dojeme tradičný škótsky pokrm “haggies”, leje ako z krhly. Na námestí Grassmarket sa narýchlo schováme do krčmy “Beehive” na dva Guinessy, ale musíme s nimi von. Naše neplnoleté deti nemôžu v bare byť, také je pravidlo. Pred ním však už kľudne, hoci aj sediac na vonkajšej terase baru. Pôvodná myšlienka nedávať deťom inšpiráciu na pitie alkoholu nemusela byť zlá, len ju akosi nedotiahli do efektívneho konca. Asi si pri tom zamýšľaní do seba hrkli ďatelinové pivo.
Tu majú aj krimi knihy krásne obaly
Behom hodiny sa ráno udeje všetko počasie, ktoré Škótsko v tomto ročnom období ponúka. To znamená, že sa musí meniť každú minútu, aby to v hodine stihlo. Presne tak to aj je, Škótsko je v tomto smere profík. Dážď prechádza do pár krátkych slnečných lúčov, za ktorými sa objaví dúha, aby sa opäť zatiahlo a začala z neba padať čosi ako rosa. Ako keď u nás pouličné kaviarne počas neznesiteľne horúcich letných dní osviežujú svojich hostí jemnou hmlou. A to dnes v Edinburghu malo liať od rána do večera v kuse.
Zatiaľ to nie je žiadna tragédia. Okoloidúca Japonka na Princess St. si dokonca vytiahla dáždnik – proti slnku. Teraz by nám ani ten dážď nevadil, pretože tu na tejto hlavnej “avenue” zabočíme do velikánskeho niekoľkoposchodového kníhkupectva Waterstones. Dcéra sa prekusáva poslednými stranami svojej knihy a tu, v Edinburghu, si chce kúpiť ďalšiu. Taký bol plán už z domu. Opäť začínam lepšie chápať, ako sa J.K.Rowlingovej podarilo Harryho Pottera napísať tak dokonale. Už len samotné prebaly každej jednej knihy sú tak krásne, že čakám, kedy sa obrázok na nej pohne a prihovorí sa mi. A kým dcéra hľadá, ktorá kniha mrkne na ňu, my vyjdeme mohutným dreveným schodiskom na 3. poschodie, kde si objednáme kávu a so šálkou v ruke hľadíme cez veľké oblúkovité okno rozdelené do niekoľkých tabúľ skla na edinburghský hrad a tajne načúvame rozhovoru dvoch staručkých Škótov za nami, ako sa sťažujú na krízu.
Sledovali a počúvali by sme ich ešte veľmi dlho, ale dve knihy s vražednými zápletkami sú už vybraté a my máme akurát čas na nejaký streetfood a presun k The Real Mary King´s Close – organizovanej prehliadke podzemných chodieb pod Edinburghom, kde v 17. storočí ľudia normálne žili. Teda, tak sme si pôvodne mysleli…
Čo sú to vôbec tie “close”?
V Edinburghu je ich veru dosť. Mesto vyrástlo okolo impozantného hradu a v 17. storočí bol Edinburgh najľudnatejším mestom v Škótsku. Vtedy tu nebola takmer žiadna hygiena, ulice boli špinavé a páchli. Obyvatelia všetok odpad vrátane exkrementov vyhadzovali von. Domy sa stavali vertikálne, boli vysoké, pričom najbohatší ľudia mali šťastie a bývali na najvyšších poschodiach, chudobní museli žiť v špine. V preplnenom meste sa takto vytvorilo mnoho uzučkých uličiek nazývaných práve „close“. Často mali brány, ktoré v noci chránili obyvateľov pred zlodejmi.
Všetky “close” mali svoje meno. Niektoré boli pomenované po profesii, ktorú v uličke vykonávali, ako napríklad Fishmarket Close alebo Advocate’s Close. Niektoré zas niesli meno najdôležitejšieho človeka, ktorý v nich žil. Tak ako v prípade Mary King’s Close. Tá sa už dnes nachádza v podzemí, no nebolo to tak vždy. Stalo sa tak niekedy v 50. rokoch 18. storočia, keď sa mestská rada rozhodla postaviť niečo ako kryté miesto pre obchodníkov, ktoré by ich dostalo mimo ulíc z okolia Mercat Cross a St. Giles katedrály. Jej dokončenie vytvorilo nad Mary King´s Close klenutý strop, čo jej dnes dáva ilúziu ozajstného podzemia. A možno to nás trochu sklamalo …
Stála teda Mary King’s Close za to?
Dozvedeli sme sa toho veľa. Alebo – by sme sa dozvedeli, keby som všetky informácie nenašla už predtým na webe. A tak som už vedela, že náročný život bez kanalizácie znamenal, že ľudia tu svoje výkaly vyhadzovali von oknom s pokrikom “gardyloo”, aby nikoho netrafili a že takýto život si čoskoro vyžiadal daň v podobe morovej epidémie. Tá mesto prinútila uličku zapečatiť aj s jej nakazenými obyvateľmi.
Sprievodkyňa je oblečená dobovo a v hlase jej cítiť vášeň mixnutú so špecifickým prízvukom, ale ja som sa chcela túlať ozajstným podzemným labyrintom dlhých kľukatých chodieb a nielen si prejsť pár tmavých miestností. Dcéra sa naopak teší, ona chcela ostať čo najviac na povrchu.
Ako to už býva, opäť niečo muselo padnúť za obeť. Teraz je ňou výstup na vyhliadku “Arthur´s Seat” nad Edinburghom, odkiaľ má byť na mesto úžasný výhľad. Lenže na oblohe sa opäť črtajú tmavé chmáry a my už by sme mali byť na ceste k mestu Inverness.
Namiesto toho na chvíľu vhupneme do spomínanej St. Giles katedrály. Práve v nej spieva dievčenský zbor, ktorý katedrálu naplní neskutočnou atmosférou. Niečo si nahrám na telefón, a keď spustia ďalšiu pieseň, chcem už len počúvať, vychutnávať a nechať si tú scénu v pamäti. Vďaka tým tónom v katedrále sa opäť cítim ako v Harry Potterovi – v tej veľkej sále, kde všetci jedli a okolo nich lietali tisícky sviečok. Bolo to nádherné. Akurát ma teraz štvú tie reči v mojej hlave o vychutnaní si tej chvíle v tom danom momente a nezaťažovaním sa nejakým nahrávaním na telefón. Teraz si tú nádhernú pieseň v tom nádhernom podaní pod vysokou klenbou katedrály už nepamätám a tak veľmi by som chcela, aby mi v ušiach hrala kedykoľvek si ju pustím z repráku.
