Nakoniec sa podarilo, hoci ma to stálo veľa nervov. Medzitým sme zajednali pár kempov, ale po dlhom čase, vlastne po prvýkrát, odkedy máme deti, necháme udalostiam do určitej miery aj voľný priebeh.
Vybavenie víz do Namíbie si vyžadovalo dosť papierovačiek a vybavovačiek, ale som rada, že sme to urobili poctivo, lebo už vo Viedni na letisku chcú od nás napríklad úradne preložené rodné listy detí. Inak by nás do lietadla ani nepustili.
Čosi navyše v Katare?
V katarskej Dohe máme na prestup 11 hodín, ktoré najskôr plánujeme stráviť návštevou mesta.
„Bohužiaľ, tento vláčik teraz nefunguje. Prejdite prosím na druhú stranu a choďte tým,“ naviguje nás prvý chlapík, ktorého odchytíme, aby sme sa ho opýtali na cestu k správnej prepážke Qatar Airways. „Aha, jasné, tu sme opäť v krajine, kde nás nikto nikam nepošle pešo,“ smejeme sa, keď vystupujeme z vláčika len o pár sto metrov ďalej. Za prepážkou zisťujeme, či nám aerolinky nedajú nejaký servis navyše za ten dlhý prestup. Hoci OK, to my sme si vybrali tento let. Mohli sme z Viedne letieť aj o pár hodín neskôr ale s menším rizikom, že nestihneme let do Namíbie. Samozrejme, že nedostaneme nič 😊
Letisko Hamad International Airport v Dohe je prekvapivo o dosť menšie ako to v Dubaji a je tu podstatne menej ľudí. Stále mi to vŕta v hlave. Čakala som super rušné letisko ako vo vedľajších Emirátoch a tu je pritom komorná atmosféra. Uzavrieme to tak, že do Dubaja ľudia predsa len chodia aj na dovolenku; Doha je naozaj len o prestupe. Vidíme to sami na sebe: do mesta sa nám už ani nechce, veď „tam nič nie je“. Naše rande s Dohou zredukujeme na plán len vyjsť von z letiska „okúsiť vzduch“. Po pekelne teplých dvoch dňoch v Dubaji pred dvomi rokmi sa nám nakoniec von už nechce vôbec, lebo vieme, aká facka by nás tam čakala. Dcéra navyše tiež nie je celkom fit a rýchla kombinácia zmien klíma-horúčava by jej celkom určite neprospela.
To je noc!
Pred polnocou si nachádzame krásne zašité miesto na koberci, na telefóne pozeráme časť zo seriálu Monk nachystaní za chvíľu zaspať. Tesne predtým nás ale vymáknu dvaja zamestnanci letiska a posielajú nás do tzv. quiet room, kde sú síce voľné lehátka na spanie ale Monka by sme si tam pustiť netrúfli a my sme predsa zvedaví, ako Monk tento zločin rozlúskne. Ideme teda do iného rohu letiska s menej angažovanými zamestnancami a postupne od únavy odpadávame.
Budík pred 1.00 v noci nás posiela ku gatu, odkiaľ máme o 2.10 odletieť do Windhoeku. Andrejovi to nedá a na poslednú chvíľu pred boardingom beží na druhý koniec letiska opýtať sa na upgrade do business class. „Mám ju!“ kričí už z diaľky a máva business boarding passmi. Ako poslední prechádzame policajnou kontrolou. Za túto jednu cestu sme síce doplatili zhruba polovicu ceny celej letenky, ale raz sme to vyskúšať chceli a tento 8,5-hodinový let sme vyhodnotili ako ten správny testovací. Aj cena bola napokon oveľa priaznivejšia, ako nám vždy ponúkali Emirates. A to vlastne ešte stále netušíme, čo nás čaká.
Autobusmi nás prepravia k lietadlu, ale dvere sa neotvárajú a o ďalších 15 minút sme už opäť v letiskovej hale. Nikto nič nevie, ale je zrejmé, že až tak skoro nepoletíme. Z mikrospánku nás po ďalších 15 minútach prebúdza chlapík s informáciou, že sa máme presunúť do food courtu, kde nám Qatar Airways z dôvodu meškania letu preplatí občerstvenie v prijateľnej hodnote. Nuž, keď sme ešte pred pár hodinami chceli od aeroliniek nejakú službu navyše, teraz ju máme 😊 Opäť ideme spať a opäť vstávame. Okolo 5.30 nad ránom konečne odlietame. Síce opačným smerom, ako si myslíme, že Namíbia leží, takže chvíľu na obrazovku s mapou kukáme ako puci ale za Saudskou Arábiou to už definitívne stáčame na juhozápad. Kvôli uzavretiu saudskoarabského vzdušného priestoru pre Qatar si náš let predlžujeme o dobrú hodinu a možno aj viac.
Sme rozbití „na sračky“, veď už predošlé ráno sme vstávali pred 5.00, aby sme stihli odlet z Viedne, takže neskutočne velebíme rozhodnutie pre business triedu s úžasným komfortom a predovšetkým možnosťou dať si posteľ do úplnej vodorovnej polohy. Pospíme prerušovane 2-3 hodiny a ten zvyšok nám už nejako zbehne. Stará sa o nás nadovšetko milá letuška, deka je hebučká, jedlo chutné a šampanské v bare uvoľňujúce 😊.
„My sme sa do tej Afriky fakt prišli schladiť!“ Doma máme okolo 35 °C, tu je momentálne 19 a klíma priam fantastická. Business trieda nám okrem iného dáva výhodu ocitnúť sa na imigračnom medzi prvými, čo je fajn ale čas sa aj tak predlžujeme výmenou peňazí, kúpou sendvičov v letiskovej reštaurácii a presunom do autopožičovne. Tam vládne príjemne uvoľnená africká atmosféra, no kým vybavíme všetko okolo auta, prejdú ďalšie dve hodiny a to už sme fakt grogy a pôvodný plán presunúť sa ešte dnes do nejakého kempu za Windhoek meníme na posteľ v neďalekom penzióne.
Cesta sa uskutočnila v lete 2019.
