„V Namíbii si nemôžeme dovoliť vodou plytvať,“ znejú mi v ušiach slová majiteľky penziónu. „Vodu z vedierok použijeme aspoň na polievanie kvetov.“
O problémoch s nedostatkom vody som už počula v súvislosti s Južnou Afrikou, ale veď čo som si myslela? Sú susedmi a tento problém si bohužiaľ zdieľajú. A to, že je to problém vážny, nám bude jasné počas celej cesty – či už neustálymi tabuľkami upozorňujúcimi na šetrenie vody alebo rozhovormi s domácimi v oblastiach, kde nepršalo už 3-4 roky. Ani kvapka! Viete si to predstaviť?
Do protismeru
Čaká nás vyše 400 km k hlavnej bráne národného parku Etosha. Sme takí nadšení informáciou o dvoch prepojených nádržiach v „našej“ Toyote Hilux, že si ani nevšimneme ich zívajúcu prázdnotu. Sme už za hlavným mestom, vracať sa nám nechce, tak čert to ber, nejaká benzínka sa za chvíľu objaví. Údaj o množstve benzínu stále klesá, kilometre pribúdajú a nám ten rozdiel oproti Slovensku pomaly dochádza: v Namíbii bude treba hľadať benzínky len v mestách! Mimo nich je hustota dopravy v tejto krajine 16x väčšej ako Slovensko taká nízka, že by sa im tu ich prevádzka neoplatila. „Stočím to rovno do protismeru?“ uvažuje Andrej. Nestačím ani zareagovať, už sa cez prašný pás medzi protismernými dvojprúdovkami otáčame nazad do hlavného mesta po benzín. Ešteže tu nemajú žiadne zábrany.
Od začiatku sa mi veľmi páčia tunajšie odpočívadla popri ceste. Nie je to nič nóbl, len betónový stôl, betónové lavičky a smetný kôš z kovového sudu. Namíbijčania ich namaľovali na bielo-modro či bielo-zeleno, a tým dodali tejto, momentálne riadne suchej, krajine trochu farieb.
Premávka sa z nízkej znižuje na ešte nižšiu a viac pribúdajú akurát značky „Pozor, antilopa“ alebo „Pozor, prasa bradavičnaté“. Tie naozaj stoja často rovno pri značke a demonštrujú, že značky v Namíbii neklamú.
Hlásenie! Zvieratá napravo aj naľavo!
Vypúšťame tlak v pneumatikách podľa odporúčania autopožičovne. Vstupom do národného parku Etosha končí asfalt. Doslova do minúty od vstupu do národného parku vidíme hneď pri ceste prvú žirafu. „Hlásenie: na pravoboku antilopy, na ľavoboku pštrosy a žirafy," nadšene hlásia decká, keby sme si náhodou nevšimli. Nasledujú zebry, pakone, slony... Dnes sme ale v časovom strese, na zastávky jednoducho nie je čas. Pomaly sa bude stmievať, máme pred sebou ešte 60 km do kempu a čaká nás maturita s prvým rozkladaním stanov na streche nášho auta. Ešteže aj deti priložia ruku, deľba práce funguje dobre, a tak kým jedna polovica posádky na streche rozkladá stany, druhá zas rozkladá oheň.
Namíbia miluje grilovanie na dreve! Nech sa ocitneme hocikde, špeciálne miesto na braai – africkú formu grilovania – nájdeme vždy a všade. Grilovania budeme mať už za chvíľu vyše hlavy 😊.
Neviem, ako sa mám na noc obliecť. V Európe máme pekelné leto, ale tu sme na juh od rovníka a fakticky je tu teda zima. Cez deň to tak ale ani za mak nevyzerá a to ma mätie. Asi sa potrebujem poučiť na vlastnej koži 😊.
