Nemať uniformu národného parku, aj sa jej zľaknem. Ešte chvíľu budem sebavedomá a hovorím jej, že „áno, veď zaplatíme teraz a tu", ale spacifikuje ma veľmi rýchlo. Taxa za pobyt v národnom parku sa platí v kempe Okaukuejo. Kukám do permitu ako blázon – je tam spomenuté bársčo (nevystupovať z auta, necestovať do Etoshi s domácimi zvieratami a iné), ale že sa má platiť tam, kde sa má, nájdem až úplne na spodku písmenami, ktoré ledva zvládam prečítať. Nielen v poistných zmluvach ale aj v Etoshi sa oplatí čítať aj malé písmenká.
Starostlivosť o auto z požičovne
Dáme si ešte raz 20 km do Okaukuejo a 20 km nazad k bráne. Ok, ok, žiadny stres, sme v Afrike. Dnes to aj tak bude o božskej trpezlivosti, ktorú si budeme trénovať z vlastnej nováčikovskej hlúposti hlavne sami na sebe. Každý nábeh z asfaltu na štrkovú či terénnejšiu cestu alebo naopak poctivo nahusťujeme a podhusťujeme pneumatiky. V praxi to ale vyzerá tak, ako napríklad teraz pri etoshskej bráne: kolesá sme nahustili, sme na asfalte; tri kilometre za Etoshou odbáčame z asfaltu a podhusťujeme.
Vyzerá to tu ako krajina nikoho – vyprahnutá, červená, aj tak sú však pozemky popri ceste pomerne často ledabolo oplotené a kdesi za nimi sa črtajú niečo ako farmy. A potom sú tu tie smiešne značky, čo vyzerajú ako železničné priecestie. Nikdy tu nie je. Nie je tu nič 😊. Aj tak ich vídame opakovane. Až neskôr prídeme na to, že ide o značku „bránička“. Ani tá tu často nie je 😊.
S mestečkom Kamanjab vchádzame na asfalt a asi tušíte, čo robíme. Áno, tušíte správne, aby sme tie pneumatiky o necelý kilometer ... čo? Opäť tušíte správne. Mestečko skončilo. Zapaľuje nám v ten deň naozaj pomaly.
Mestečká tu takto vyzerajú často. U nás by sme ich skôr nazvali osadami. Pár domov, väčšinou našťastie aj pumpa zabalená spolu s malým obchodom do jedného balíku. Krajina sa za Kamanjabom trochu dvíha, pribúdajú obrovské balvany, a keď odbáčame do kempu Hoada v oblasti Damaraland, v diaľke sa už črtajú aj stolové hory.
Radšej balvany ako fotky
Do kempu Hoada nejdeme náhodne. Vyhliadli sme si ho dopredu. V Namíbii žije veľa kmeňov, najznámejší sú Himbovia. Sporo oblečení, ženy s hrubými copmi, celí potretí okrovou zmesou, aby sa chránili pred silnými slnečnými lúčmi. Sú červenohnedí presne ako okolitá zem. A fotogenickí... a niekedy aj opití. Zo svojho tradičného života, v ktorom sa venujú hlavne chovu dobytka, skĺzli na predavačov suvenírov. Aspoň tu v blízkosti Etoshi. Zapózujú, vypýtajú si peniaze. Alebo ich môžete pozorovať v tzv. „živých múzeách“, kde svoje zvyklosti predvádzajú pre turistov. A preto my ideme do Hoady.
Hoada je nádherné miesto! Himbov sme nechali za nami, víta nás veselý černoch Bob z kmeňa Damarov. V kempe je len niekoľko miest na kempovanie, každé je dostatočne vzdialené od ďalšieho a navyše ukryté medzi tými obrími balvanmi, ktoré deti okamžite klasifikujú ako lezecké výzvy. Lepšie ihrisko sme im nemohli nájsť. Mať tak ich energiu celý deň!
Do balvanov je zakomponovaná aj malá jednoduchá kuchynka, sprcha a WC. Žiadne dvere, sem-tam myš 😊. No problem, Afrika. Žiadna elektrina, žiadny obchod, žiadna reštika, ale zato malý bar hore na skalách. Bar je trochu silné slovo. Dva stoly pod krásnym mohutným stromom s bielou kôrou, ktorý si v sebe uchováva vodu a roztomilá černoška s malou chladničkou. Hneď, ako slnko zapadne, opýta sa, či si ešte niekto niečo prosí, zavrie chladničku a vezme si svoju kasičku 😊. Dobrú noc, Damarovia, vidíme sa zajtra.
