Prvú noc spíme v Nemecku v peknom malom kempe na dedine. Starší pánko – majiteľ však trochu nevrlý, jeho počítačové aj sociálne zariadenia zaspali v dobe bronzovej a z ceny sa mi zakrútila hlava. Že 46 €. To išli ceny za kempovanie za posledný rok tak veľmi hore? Ja viem, korona, vojna na Ukrajine, inflácia, ale toto? Ukázalo sa, že nie. Druhú noc, keď spíme v prvom holandskom meste za hranicami s Nemeckom – Venlo, je majiteľ príjemný, kemp priestranný, WC žiadne unimobunky a cena 28 €. Ten nemecký dedo nás normálne ošmekol!
Z Holandska máme dobrý pocit
Doprava funguje bez problémov, všetci prekvapivo na diaľnici dodržiavajú “dennú” predpísanú rýchlosť 100 km/hod, ale funguje to a autá sa hýbu plynule na rozdiel od Nemecka, ktoré sa trochu falošne hrdí neobmedzenou rýchosťou na diaľniciach, hoci takých úsekov veľa aj tak nie je. Už len s úsmevom prejsť na pobrežie Severného mora, tam zjesť v miestnej reštike rybu a podvečer sa nalodiť na trajekt do Anglicka. Tento plán sa mi páči…
Čosi mám na zube. Chcem to dať preč, ale namiesto zvyšku orechu mi na prste ostane maličký kúsok skloviny, do ktorej sa mi teraz zadiera jazyk. V hippie pobrežnej “seafood” reštaurácii Hippie Fish v mestečku Zandvoort povedia, že v jedálnom lístku nemajú rybu. To akoby som prišla do Baťu, že chcem topánky a žiadne nemajú.
Máme tu problém - trajekt sa pokazil
A potom ťukne sms: “Vaša plavba dnes o 17.30 z Amsterdamu do Newcastlu bola z technických príčin zrušená. Kontaktujte nás pre vyriešenie situácie.” Najskôr je to len také hihi, óóó, komplikácia. Keď sa mi hlas automatu na linke zákazníckeho servisu spoločnosti DFDS ozve a informuje ma, že som 17. čakajúci klient v poradí, nervózne skrivím pery. Ale sedemnásta z nejakej tisícky? Buď rada, vravím si. Aj to pomaly odsýpa a vždy, keď mi veselú hudbu preruší hlas “DFDSiri”, som zas o stupienok vyššie v poradí. Po 15 minútach dostávam na výber: zmeníme dátum plavby, alebo nám peniaze refundujú. Lenže, trajekt na zajtra? Pardón, obsadené. Najskôr na pozajtra, posledná kajuta s oknom.
“Chceli by sme ísť zajtra. Nepotrebujeme kajutu, vyspíme sa aj na karimatke na chodbe.”
“Moment, madam, preverím.” … 4 minúty ticha … “Prepáčte, nie je to možné, musíte mať kajutu.” Zaujímavé. Toto nie je náš prvý trajekt a inde som ľudí povaľujúcich sa kade-tade na chodbách lode videla.
“OK, tak pozajtra tú kajutu.”
“Prepáčte, madam, tá kajuta sa medzitým obsadila. Mám tu ešte kajutu bez okna.”
[odpoveď v panike] “Beriem hneď.”
Len čo položím, napadajú mi ďalšie otázky. Čo keby nás dala na čakačku na zajtra? A nech nám pekne vrátia peniaze za nižšiu kategóriu kajuty. “Poďme na terminál, aj tak nemáme čo robiť,”
V hale spoločnosti DFDS sa hadí dlhokánsky rad ľudí ako na check-in na letisku.”Všetci títo ľudia čakajú na vybavenie zrušenia dnešného trajektu?” pýtame sa zriadenkyne v hale. V rukách zvierajú vytlačené rezervácie, sú nervózni a zmätení, niektorí telefonujú. “Áno, trajektu sa pokazil východ, treba ho opraviť. Cestujúci, ktorí dnes priplávali z Newcastlu, boli niekoľko hodín uväznení na lodi.” Ľudí je tu v rade ako mravcov. Byť 17. na linke už odteraz nebudem považovať za nonsens.
Musíme ostať v Amsterdame
Nerozmýšľame už nad tým, či by sme v inom scenári naštartovali dodávku a do vysneného Škótska sa dopravili za ďalšie dva dni zdĺhavo cez Belgicko, Francúzsko a cez Eurotunel ďalej do Británie. Teraz sme nečakane tu, v Holandsku a je na čase to riešiť. Ušli mi dva dni zo Škótska, ušla mi sklovina na jednotke dole vpravo, ušla mi nálada…
V amsterdamských kempoch je plnka hlavnej sezóny, ale do nejakého sa hádam pomestíme. Gaasper camping je ďalej od centra, ale vie nám poskytnúť “azyl”. Pri recepcii stoja typické holandské bicykle na prenájom. Posed nižšie, riaditka vyššie, už len košík vpredu chýba. Zajtra na nich pofrčíme do Amsterdamu. Máme nový náhradný plán a vôbec nemusí byť na figu 😊.
Bicykel generálom
Hlavné mesto Holandska to zrazu vzalo za úplne iný koniec, ako sme si mysleli. Malo byť len letmou zastávkou na ceste do alebo zo Škótska. Bolo nám to šumafuk. Jeho príprave som nevenovala doma takmer nič, teraz to teda bolo na ňom. Naša spolupráca však už v zárodku vykazovala známky veľkých vzájomných sympatií.
Všetko v Amsterdame bolo o náhode. Náhodne objavené bicykle včera pri recepcii už ráno stoja pri našej dodávke. Stiahli sme appku, zaplatili, zámky sa odomkli a 24 hodín s nimi začína! S tými riaditkami vytiahnutými nahor vyzeráme ako husári v sedle. Zadná prehadzovačka s tromi stupňami by na rovinatý Amsterdam mala stačiť.
Len čo nasadnem, cítim sa ako pravá Holanďanka. Bicykel má nado mnou obrovskú moc a amsterdamský cyklosvet ma veľmi rýchlo opantá. Cyklocesty sú všadeprítomné, vedú nás popri kanáloch viac a viac do centra. Kým tam za 12 kilometrov dorazíme, máme dostatok času aj priestoru pozorovať život pri kanáloch aj v nich. Domy pri nich sa so zábradliami veľmi “nepárajú”, malý pozemok často vybetónovaný, no zato do vody vedú nenápadné schodíky. Život tu je úplne iný ako u nás na dedine. My máme pri dome pole, oni vodný kanál.
Cestou do seba v náhodnom stánku šupneme typické holandské haringy. Veľmi im nedôverujem. Vyzerajú trochu slizko a smradľavo a oni sú pritom pevné a voňavé. Tak rybaco voňavé 😊. S cibuľkou a kyslými uhorkami tvoria skvelú kombináciu. Ako my s našimi bicyklami.
“Kam ideme?”
“Netuším. Nejaký Jordaan. To je jediné, čo si pamätám, že v Amsterdame existuje.” Samozrejme okrem všeljakých známych múzeí, ale na tie my veľmi nie sme.
A tak celý deň brázdime amsterdamské ulice, sledujeme život v meste, vysoké krivé domy vyčnievajúce z priečelia zvyšku fasád okolitých budov, akoby sa im smiali za ich poslušnosť a podriadenie sa nudnej vodováhe. Domy sú údajne predklonené kvôli ochrane farby na fasáde pred dažďom. Alebo to jednoducho miestni stavbári 17. storočia inak nevedeli. Aj to sa píše.
Na druhej strane nutno povedať, že nádherné centrum Amsterdamu prilákalo priveľa turistov, a hoci viem, že Holandsko je veľmi kozmopolitné tak či tak, holandčinu tu takmer nepočuť. S poobedňajšími hodinami sa kanály plnia väčšími turistickými loďkami so sprievodcami a mikrofónmi prirastenými k ich rukám. Väčším lodiam sa snažia vyhnúť tie menšie so 6 až 8-člennými skupinkami a chlastom medzi nimi. A keď nie to, vždy majú možnosť pristaviť si loďku pri coffee shope…
32 veľmi slnečných stupňov v Amsterdame nás na večer po 30 kilometroch na bicykli slušne zmorilo. Vtedy zvyknú prísť so svojím návalom energie deti, aj keď majú už 17. “Ideme ešte k tomu štadiónu? Domovskému … Ajax Amsterdam,” ozve sa o pól 9 večer syn. Opäť štartujeme, s ďalšími 5 kilometrami tam a 5 nazad vyťažíme z požičania našich bicyklov naozaj maximum až do neskorého večera. Oni vedia, kam nás povoziť 😊.
Prechádzame predmestskou štvrťou, cyklocesty vedú cez zelené parky, popri kanáli s leknami, ihriskom, kde sa deti stále hrajú, pretože kým u nás doma už nastáva tma, tu je stále veľa svetla. Aj mladá dvojica si tu ešte hrkúta pri vodnej fajke. Štadión Ajaxu získava body nielen štvrťou, kde stojí, ale aj tým, ako tam stojí. Vysoký, dotýkajúci sa budov vedľa seba, s charizmatickou tvárou futbalovej legendy Johana Cruijffa hľadiacou priamo na nás. Ale ani to nestačilo. Späť do kempu prechádzame štvrťou činžiakov, ktorých obyvateľov v ich prenajatých bytoch nič neudrží. Afrických Amsterdamčanov vyhnal ich temperament do parku Nelsona Mandelu. Šíri sa v ňom smiech, spev, vôňa grilovaného mäsa a nebezpečne energická nálada.
Naše bicykle nám pripravili skvelý deň!
Loď(ka) generálom
Ani tie loďky nie sú márnym nápadom! “Nikdy som na niečom takom nebola,” vraví dcéra ešte včera, keď sme sa s tou myšlienkou začali pohrávať. Lenže je hlavná sezóna a my sme sa spamätali neskoro. Rezervácie lodiek sú fuč … až na jednu. Tú o 9 ráno a v najodľahlejšej časti mesta. Ale to je vlastne presne to, čo nám nakoniec vyhovuje najviac: vidieť nedeľný Amsterdam ráno, keď sa zobúdza a tam, kde žijú ozajstní domáci.
Loďku na elektrický pohon si medzi sebou ako kapitáni posúvajú deti. Syn si práve doma robí vodičák, je mu to blízke, len tá zotrvačnosť tu akosi inak funguje. Míňame hausbóty – prepychové aj jednoduché, úhľadne upravené aj v čisto hippie štýle, so zelenými zatrávnenými strechami aj s kvetmi aspoň v kvetináčoch namiesto ozajstnej záhrady. Raz dokonca aj s celkom veľkým stromom v črepníku. Kým je kanál široký, pás pri brehu je oddelený bójkami, za ktorými pláva pár ranných plavcov. Nevieme, ako hausbóty nakladajú so svojím odpadom a čo všetko vypustia do kanála niektoré lode, ale je to také amsterdamské – skočiť si ráno hlavičku do kanála a dať si pár dĺžok.
Postupne sme sa z odľahlejšej časti mesta dopracovali aj do užších kanálov centra, ale tam už sme namiesto miestnych obyvateľov videli skôr kaviarničky s turistami. Samozrejme, tiež pekné, ale menej autentické. Aj náš dron tu trucuje. Vyzerá, že vetra je naňho moc a keďže sme blízko vodnej hladiny, zľaknem sa, schmatnem ho už v lete nazad do ruky, za čo mi jeho vrtuľky uštedria typické “dronové poranenie”. V loďke sa potom nevieme zhodnúť, či som ho naozaj zachránila alebo svojou zbrklou reakciou naozaj takmer pokazila.
Po 48 hodinách konečne v ústrety Škótsku
Dnes už žiadna sms neprichádza. Sme v prístave, kde objavíme nóbl reštiku, ale rozumiem prečo. Krvavý steak z tuniaka ani lobster krémová polievka s koňakom sa nemusia na nič hrať na rozdiel od sendviča z Hippie Fish. A keď už sme dnes takí rozšafní, pokračujeme v tom aj na trajekte. Nechtiac samozrejme.
Kajuta bez okna v hlbokom podpalubí nám pripomenula, že spoločnosť DFDS má voči nám ešte jednu podlžnosť. Milá slečna na recepcii trajektu sa ospravedlňuje, musíme si žiadosť o refundáciu podať emailom. Ale mimochodom, majú voľné kajuty Commodor – priestrannejššie a s oknom. “Klaustrofobické ja” kričí, že nechce byť pod hladinou ponoru a rado si 150-eurový príplatok oproti kajute bez okna doplatí. Aj raňajky už máme v cene. Lenže, milá slečna, my sme v pôvodnej rezervácii platili za bežnú kajutu s oknom, doplatok má byť teda nižší. Ona bohužiaľ v systéme vidí už len kajutu bez okna, sorry. Už teraz začínam v mysli písať onen email na zákaznícky servis DFDS s komplikovanou žiadosťou o refundáciu: viete, mali sme mať kajutu s oknom, chceli sme teda vrátiť späť náš legitímny nárok na rozdiel oproti kajute bez okna. Berte ale prosím na zreteľ, že medzitým sme si upgradli kajutu na triedu Commodor, čiže nám vráťte už len rozdiel “Commodor mínus kajuta s oknom”. A aby sme do toho vniesli ešte trochu viac chaosu, aj 4x raňajky, lebo v Commodor ich máme v cene. Už teraz sa v tom strácam ja sama. Držím im palce!
DFDS urobila z trajektu skôr výletnú loď ako čistú prepravu z bodu A do bodu B. Naučení z nedávneho trajektu Grécko – Taliansko sme si nerezervovali predom online predraženú večeru za 26 €/osoba. Veď potom si kúpime v lodnej táckarni nejaký guláš. Hlodal ma však červík pochybností, a tak sme na palubu vzali pár vecí na jedenie. Pre troch ľudí. Sme štyria. Andrej sa okrem dvoch reštaurácií, ktoré fungujú striktne na rezerváciách, nemá kde najesť. Až o 3 hodiny majú voľný stôl. Ostávajú mu len oči pre plač a nachos z baru.
Apropó, bar. Je tu moderátor večera, živá kapela, aj bingo sa bude hrať. Niektoré dámy prišli v róbach! Na trajekt! My máme dôležitejšiu misiu ako byť najelegantnejšími persónami tejto lode – máme “misiu Ross”. To DFDS urobila chybu a bohvie, či sa k našim peniazom vôbec dostaneme. Lenže v rámci Commodor máme zadarmo wifi aj minibar a treba povedať, že je celkom slušne zásobený – vína biele, červené, šampus, vody s bublinkami aj bez, soft drinky. Večer v bare padá fľaštička z minibaru jedna za druhou, a kým sa rozhodneme ísť spať, predpokladáme, že rozdiel v cene kajuty sme si dopili. A keby náhodou ešte nie, ráno si z raňajok berieme do Škótska aj dve marakuje. Z pohľadu cien na lodi máme k dobru určite ďalších 10 €. Dobre sa na našej misii Ross bavíme, niekedy je ale ťažké povedať, čo je podľa jej pravidiel ešte kóšer. Vzal by Ross v tejto vtipnej časti seriálu Priatelia napríklad holandskú keramickú ružu z vázičky v kajute triedy Commodor??? ... nevzali sme, hráme podľa pravidiel :-)
Video
Krátky 10-minútový film z nášho trochu núteného pobytu v Amsterdame si môžete pozrieť tu:
