Zaplatíme za predošlú noc v kempe, lebo aj keď už večer na recepcii nikto nebol, slušné by to bolo. Chlapík na recepcii to oceňuje okamžitým hlásením predpovede počasia vetou, že “the weather looks a bit patchy”. S napätím, či je to dobré alebo na figu, naťukávam slovo patchy do translátora. Premenlivé, vypľúva mi. OK, tak to nie je nič nové.
Keď to za Inverness stáčame na západ mimo hlavný ťah, konečne sa dostávame na škótske “single track roads” so svojimi “passing places”. V preklade ide o úzke cesty s obojsmernou premávkou s miestami, kde sa cesta na chvíľu rozširuje, aby sa autá navzájom jeden druhému vyhli. Tých miest je dosť, netreba cúvať stovky metrov v prípade stretu. To je len dobre, lebo premávku tu síce nemožno považovať za hustú, ale rozhodne nie ani za nulovú. Nie je to teda ani žiadny veľký adrenalín, skôr veľké spomalenie. Ale veľmi pekné s bujnou a zelenou prírodou naokolo.
Po single track roads sa postupne ostrými zákrutami s výhľadom na ropnú vežu dole v zálive prehryzieme na hmlisté sedlo Bealach na Bà. V galskom jazyku to znamená “sedlo pre dobytok”, z čoho je zrejmé, pre aký účel sa táto cesta využívala v minulosti. V 70. rokoch bola dokončená aj okľuka pobrežím polostrova, pretože dovtedy bol Applecross dostupný okrem prechodu cez sedlo len pešo alebo po mori.
Bealach na Bà je s nadmorskou výškou 626 m.n.m. dokonca najvyšším priesmykom v Škótsku a zároveň tiež najstrmším v celej Británii. Asi preto sme teda dole videli značku, aby tadiaľto nejazdili žiadne veľké autokaravany ani nákladiaky. Rovno pred nami však jeden ide … asi miestňak.
Za sedlom starý svet
Hore v sedle ledva niečo vidieť. A hoci už Bealach na Bà nie je od tých spomínaných 70. rokov jedinou cestnou spojnicou s polostrovom Applecross, stále si zachováva dosť zo svojej odľahlosti. Sú tu už len malinké škótske dedinky a na jeho úplnom konci dedinka Toscaig s niekoľkými starými kamennými domami a ovcami pasúcimi sa za ohradami. Odtiaľ už iná cesta autom nevedie, dá sa ísť len späť. Tu na móle nad morom nechávame na noc dodávku samú.
Myslíme si, že nás čaká skôr prechádzka ako seriózna túra. Ideme na noc prespať do škótskej “bothy” – útulne menom Uags. Na móle to vyzerá tak, že do našich batohov chceme napchať polovicu dodávky! Lebo ak berieme malú plynovú bombu, musíme vziať rovno aj malý hrniec a vlastne rovno aj čaj, atď. Takto sa to všetko nabaľuje. Plus, trepeme okrem našich bežných fliaš na vodu aj tri dvojlitrovky vody. A víno, obviously. V útulni vodovod a samozrejme ani žiadne ďalšie vymoženosti modernej doby nie sú, ale že bude blízko potok a vôbec vody habadej, aby sme si ju mohli filtrovať, to nám mohlo napadnúť. Tej vody totiž budeme mať už čoskoro vyše hlavy.
Bothy je jednoduchá útulňa, ktorá sa zvyčajne necháva odomknutá a je k dispozícii komukoľvek na bezplatné použitie. Väčšina bothies sú zničené opustené budovy, ktoré boli obnovené na absolútny základ pre prežitie a poskytujú prístrešok turistom chrániaci ich pred vetrom a dažďom. Dostupné bývajú buď pešo, na bicykli alebo loďou. Nemajú k dispozícii vodovod, kúrenie, záchod ani nič podobné. Dokonca v drvivej väčšine ani postele a spí sa buď na zemi alebo aspoň na drevených pričniach.
Keď konečne všetko zbalíme, vyrážame. Najskôr trošku späť cez dedinu, potom šup cez bráničku do sveta škótskych vresovísk. Počasie si s nami opäť dáva jemné hrátky, ale aspoň neleje ako z krhly. Lenže, netreba sa radovať predčasne. Ak voda na nás nepadá zhora, “napáda” nás zdola.
Už o chvíľu sme v pasci bažín a podmáčaných rašelinísk všade navôkol, kam naše oči dovidia a takto to bude celých 6 kilometrov až k Uags. Zo začiatku sa samozrejme ešte snažíme hľadať suché stupaje, ale keď párkrát zaboríme tenisky do mäkkej mokrej pôdy o 5 cm hlbšie, ako sme si mysleli, začína nám to už byť jedno. Mokré sú tenisky aj ponožky v nich a to že k tomu ešte aj popŕcha, to je len taký malý bonus, ktorý ani nestojí za reč. Podľa všetkého asi aj blúdime. Cesta do Uags nie je nijako značená, pomáhame si navigačnou appkou v telefóne a tá, zdá sa, sa s naším postupom úplne nestotožňuje.
Šesť kilometrov v takomto teréne s ťažkými a objemnými batohmi naloženými okrem vody a jedla aj spacákmi a karimatkami je slušný záhul, ale jedno sa musí uznať: je to krásny záhul! Do fialova sfarbené vresoviská popretkávané papraďami nám navodzujú pocit džungle vedúcej do stredu Zeme. Široko-ďaleko nikto, už žiadne obydlia, len my, štyria bádatelia, na tejto expedícii. “Toto, keby som tušil, beriem mačetu!” hovorí Andrej v miestach, kde sa vysoké paprade stretávajú so stromami a ktorých nakrivo pokrútené konáre takmer podliezame.
Bažiny nám nič nedarujú
Skrytý, nerovný a podmáčaný terén je však zradný. Ani neviem, ako sa šmyknem, zletím na zem a keďže cestu natáčame, podarí sa mi ulomiť koncovku mikrofónu. Fajn, prvá obeť padla, trochu to aj zabolí, ale hlavne ma štve, že niektoré zvuky sa budú zrejme robiť až dodatočne, ďalší mikrofón tu nemám. Potom sa šmykne Andrej a toho už nezachráni žiadna postprodukcia. Silný výkrik neznie ani trochu prívetivo. Vraj doslova počul, ako mu ruplo v členku. Ach, tie jeho členky! No, jasné, má ho vytknutý. Našťastie sme práve zbadali útulňu, ktorú si po záverečných pár metroch cez tŕne fakt zaslúžime. Andrej tam už len tak dopajdá.
V minulosti boli bothies základným ubytovaním zvyčajne pre farmárov a chovateľov dobytka v odľahlých horských oblastiach Škótska, severného Anglicka a Walesu, ale najbežnejšie sú práve v Škótskej vysočine. Od 20. rokov minulého storočia však škótske hospodárstva v horských oblastiach začali upadať, ľudia ich hlavne s rozmachom ekonomiky v povojnovej ére začali opúšťať a domy chátrali. O niekoľko desaťročí ich pod svoje krídla zobrala Mountain Bothies Association.
Útulňa je samozrejme nezamknutá ako všetky bothies, dnu sú dve miestnosti dole a po schodoch ďalšie dve hore. Andrej sa zvalí do starého kresla pri okne a trasie sa ako osika. Tuším je v riadnom šoku, členok opúcha, asi to nebude úplná malina. “Skvelé” zranenie na miesto odtrhnuté od zvyšku sveta!
Teraz už nič nevymyslíme, poďme teda na veci praktické – jedlo. Svet sáčkových jedál nikdy nespôsobí väčšie nadšenie ako v takýchto prípadoch. Sme fakt unavení. Pri hľadaní útulne, do ktorej by sme si urobili túru, som našla aj také, čo sú v odľahlých horských údoliach 20 km od najbližšej civilizácie. To by pri podobných podmienkach bola riadna štreka, nehovoriac, keby sa ten nešťastný členok udial tam...
Útulňa je plná prachu, ale aspoň je tu pár stoličiek, otvorený krb aj pár konzerv na prežitie v núdzi. Horné malinké miestnosti sú úplne prázdne. Podlaha je v nich drevená, tam si rozložíme karimatky. Neuveriteľným bonusom tejto bothy je jej umiestnenie na pobreží mora. Cez tie močariská sme sa totiž opäť dostali k pobrežiu odľahlého zálivu. Trošku vyššie nad útulňou sú ruiny ďalších dvoch kamenných domov, až to vyzerá trošku strašidelne. Pred útulňou tečie potok, do ktorého chodím Andrejovi namáčať ponožku, aby sme zmiernili opuch.
Nebyť toho, to ticho naokolo, ktoré pretína len škrekot čajok, by bolo priam idylické. A navyše, akoby sme sa presunuli v čase. Asi tak o 100 rokov dozadu. Aj ten tuleň na blízkej skale v mori na nás pozerá ako na zjavenie. Vernú spoločníčku mu robí čajka. Zvláštna to dvojica. Nám už o chvíľu robí spoločnosť plejáda tzv. midges – tunajších mini štípajúcich mušiek. Dymíme ich vonku na pláži mokrým drevom, ale ani trochu to nepomáha, vyúdime akurát samých seba. Rovnako ako víno nijako nechce pomôcť Andrejovmu členku.
Zmení sa niečo do rána?
Veslo je barla
“Dobrá a zlá správa,” šepoce mi pred 5 ráno Andrej. “Bol som sa vonku vyčúrať, otvorím dvere a pár metrov rovno pred útulňou na mňa hľadí jeleň. Ale tá cesta po schodoch ma neskutočne vyčerpáva, neviem, ako to spravíme ráno. Či zavoláme nejakú záchranku, alebo sa do dediny vrátite sami a zoženiete nejakého rybára, ktorý by po mňa prišiel loďkou? Neviem, ako to zvládnuť pešo nazad…”
No, do kelu, zážitok z bothy je autentický až-až! Napriek tejto správe sa mi ešte podarí zavrieť oči, a keď ich otváram, vidím na vedľajšej karimatke McGyvera. Andrej odhodlane rozrezáva svoje obľúbené ponožky pozdĺžnym rezom a “fačuje” si nohu. “Idem,” vraví rozhodne. “Nejdem ani raňajkovať, chcem to mať za sebou.” Vzadu pod schodami vydolujeme staré veslo, nech ho použije ako barlu. Výškovo akurát.
Andrej má hodinu náskok, ktorú my využívame na raňajky, hygienu a skromný zápis do denníčka útulne, že tu bolo síce fasa, ale že sme nútení si požičať veslo, čo trochu detinsky podčiarkneme aj veľmi infantilnou kresbičkou.
Čudný svet škótskych bažín
Práve sa zberáme z Uags a zatvárame dvere, keď volá Andrej. Vraj sa riadne trápi, ale aspoň prvý úsek, kde sa pomerne dosť - aspoň vzhľadom na jeho členok – stúpalo, už prešiel. Keď ho cca na 2. kilometri dobiehame, má už na ruke od vesla mozole. Tu už ale nemá na výber, musí len zaťať zuby a ísť. Cesta sa už dávno odklonila od pobrežia, opäť sa ocitáme v zemi, kde široko-ďaleko navôkol vládnu len bažiny a mokrade. A ešte jedno špecifikum má táto túra: stúpa tam aj nazad. Neviem, ako je to možné! Cestou do Uags som si vravela, že veď nazad to bude viac dole kopcom, ale teraz to tak ani trochu nie je. Stúpame opäť aj nazad. Akoby stále. Nešibe mi, to isté mi vraví sama od seba aj dcéra. Záhadné sú tieto škótske bažiny veru.
Pri potoku, kde sme sa včera pred jeho brodením ešte vyzúvali, aby sme 90-% vlhkosť v topánkach nepovýšili rovno na 100-%, na to Andrej úplne kašle. Nevie si celkom predstaviť, akoby si tenisku po vyzutí opäť obúval na opuchnutý a trpiaci členok, a tak postupuje ako traktor rovno skrz – odhodlaný a obutý. Akonáhle sa presvedčíme, že potok zvládol bez pošmyknutia a môže ďalej zápasiť v mokradiach, znovu zrýchľujeme náš pochod smerom k dodávke. Keď ju cez malú zátoku vidíme z výšky Škótskej vysočiny stáť dole oproti na móle, vískame radosťou. Lenže je to riadne klamlivé zdanie vzdušnej čiary. Čaká nás ešte hodný kus cesty a ako to už býva, záver je často tým najzdĺhavejším. Navyše sme traja naložení všetkým, čo sme včera niesli štyria, aby sme Andreja čo najviac odľahčili. Posledný kilometer a pól už v dedine po asfalte sa zdá nekonečný a rovnako nekonečne nás už bolia celé ramená. Aj tak dobre, aspoň máme všetci tréning na najvyššiu horu Veľkej Británie Ben Nevis o necelý týždeň. Čo sa týka Andreja, to sa zatiaľ neodvažujeme predpovedať.
Konečne sme pri aute! Andrejovi posledný 1,5 km odpúšťame, dosť bolo jeho trápenia, nakopnem dodávku a k bráničke, za ktorou začína iný svet, si poňho prídeme. So svojimi 4,5 kilometrami bojoval 4 hodiny, ale je tu. S obavami však usudzuje, že jeho škótske dobrodružstvo sa odteraz zrejme zmení akurát tak na škótske taxikárčenie.
